• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Články

- Zajímavosti -

    V apríli 1988 osobitná komisia vzala z plátna vzorku 1 x 7 cm (hmotnosť 159 mg), ktorú rozdelila na 3 časti a odovzdala trom laboratóriám na určenie veku - v Zurichu, Oxforde a Tucsone. Na jeseň roku 1988 bola zverejnená správa o výsledkoch testovania veku turínskeho plátna rádiouhlíkovou metódou. Podľa výsledkov testu vzorky turínskeho plátna pochádzajú s 95% istotou z obdobia medzi rokmi 1260 až 1390. Ako je možné, že doslova na pár centimetroch plátna, je rozptyl v datovaní 130 rokov? Aj na túto otázku dáva odpoveď dokumentárny film. Najviac ma zaujal fakt, že dvaja ľudia, laici, logickým záverom dokázali presvedčiť vedcov, že sa v datovaní plátna mýlia. Vedec, ktorý chcel laikom dokázať svoju pravdu, zistil, že vedci sa skutočne zmýlili. Koľko omylov veda obhajuje ako skutočnosť?

    Ako sa neskôr zistilo, k analýze zobrali kúsok plátna z najmenej vhodného miesta - zo záplaty, ktorou opravili plátno po požiari v roku 1532. Na analýzu odstrihli kúsok látky zaručene pochádzajúcej zo stredoveku! O tomto existuje dokumentárny film s názvom „Turínske plátno - nové dôkazy“, ktorý vysielala TV stanica Spektrum.

Odkaz na dokumentárny film (Turinské plátno - Nové důkazy)

    Jeden vedec z týmu - Rogers - porovnával textíliu, ktorú odborníci skúmali v osemdesiatych rokoch 20. storočia, s inými časťami rúcha. Testy poukázali na prítomnosť chemikálie zvanej vanilín v tých častiach látky, ktoré v minulosti použili ako vzorku na uhlíkovú skúšku, ale nie vo zvyšku rúcha. Vanilín sa z textílií časom vytráca, takže meranie jeho výskytu v látkach je jeden zo spôsobov, ako určiť jej vek. Z meraní možno usúdiť, že rúcho je staré 1 300 až tritisíc rokov.
Otázka datovania turínskeho plátna, a tým aj pravosti, ostáva aj naďalej otvorená. Existuje niekoľko teórií vzniku obrazu:

- prenikaním pár potu, čpavku, krvi a aromatických látok, najmä aloe a mirhy cez plátno
- obraz vznikol pôsobením mikroorganizmov
- obraz bol vytvorený kyselinou - kyseliny vyvolávajú nerovnomerné, rozmazané, difúzne obrazy, nezostávajú na povrchu a navyše poškodzujú plátno
- dematerializáciou tela, teda premenu hmotnosti na energiu
- obraz na plátne mohlo vyvolať svetlo blesku. V tomto prípade je ťažké poradiť si so skutočnosťou, že na vrchnej i spodnej strane plátna sa telo zobrazilo rovnako, hoci na spodnej časti ležalo. Ako sa blesk objavil v hrobe?
- pôsobením rádioaktívneho žiarenia na plátno. Pomocou rádioaktivity sa vysvetľuje i to, že obraz pod škvrnami krvi nevznikol, pretože krv obsahuje železo, a teda tieni prenikaniu rádioaktívnych lúčov. Ako sa v hrobe objavilo rádioaktívne žiarenie?

    Každá teória má argumenty a zástancov pre a proti. Niektoré mechanizmy vzniku obrazu vedci experimentálne overovali - mechanické, chemické. Experimenty ukazovali, že o chemikáliách sa nemôže uvažovať.
    Doterajšie fakty o plátne a obraze na ňom umožnili vedcom navrhnúť hypotézy na vyriešenie záhady vzniku obrazu a súčasne vylúčiť mnohé predtým veľmi frekventované názory na vznik obrazu.
    Je isté, že obraz nie je maľba. Obraz na plátne vznikol procesom, čo spôsobil zmenu materiálu, z ktorého plátno je, poškodil celulózu. To možno dosiahnuť niekoľkými spôsobmi, ale obraz kladie isté medze. Vieme, že proces musí byť taký jemný, aby účinkoval iba do hĺbky 30 mikrometrov a naprosto rovnomerne na celú plochu. Keďže telo bolo s plátnom v styku iba krátko, treba hľadať proces, ktorý prebieha rýchlo, alebo ktorý pôsobí dvojfázovo, teda najskôr sa prenesú údaje o tvare tela na plátno a potom sa dlhodobou expozíciou do plátna zafixujú, čiže poškodí sa celulóza.
    Usúdilo sa, že obraz môže spôsobiť len fyzikálny proces. Napríklad elektromagnetické alebo korpuskulárne žiarenie. Fakt, že žiarenie môže vyvolať dehydratáciu plátna, je experimentálne overený. Pri rôznych vlnových dĺžkach má žiarenie rôzne účinky. Ktorý druh žiarenia by mohol byť najpravdepodobnejšie zodpovedný za vznik obrazu na plátne? A je tu ešte ďalšia otázka - odkiaľ sa žiarenie vzalo v hrobe? Pri pokusoch s vysokým tokom radiačnej energie s výbojkami aj s infračerveným laserom nedokázali vedci verne reprodukovať sfarbenie obrazu. Navyše v miestach bodového kontaktu tela s plátnom (ako na špičke nosa) sa plátno prepálilo. Röntgenové a vysokoenergetické krátkovlnné druhy žiarenia nie sú schopné reprodukovať obraz, lebo plátno poškodzujú. Väčšie vlnové dĺžky (v rozsahu milimetrových alebo rádiových vĺn) nemá zmysel experimentálne preverovať, lebo sú väčšie než vzdialenosti medzi vláknami, a tak pomocou nich nemožno dosiahnuť jemnú mikroštruktúru obrazu.

    Aké účinky môžu mať niektoré malé úseky vlnových dĺžok z ultrafialovej a viditeľnej časti spektra, nie je zatiaľ dostatočne preskúmané. Všetky však majú jeden spoločný problém. Ak by sme pripustili, že existoval nejaký zdroj žiarenia mimo tela, potom sa nedá dobre vysvetliť vznik rovnakého obrazu spredu i od chrbta, lebo prechod lúčov by bol odlišný. Ak pripustíme, že zdrojom žiarenia bol povrch tela, potom, podľa zákonov fyziky, každý bod povrchu tela vyžaruje žiarenie rovnomerne do všetkých smerov. No v tom prípade by sme nedostali čistú závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti plátna od tela, ale aj od zbernej plochy, teda pre každý bod plátna z plochy, ktorú z tohto bodu vidieť. Obraz by bol, samozrejme, skreslený. Navyše by sme museli na plátne vidieť aj boky tela a tie nie sú zobrazené. Naopak, čím väčšmi sa obraz blíži k okrajom kolmého pohľadu, tým väčšmi sa stráca a pri bokoch bez ostrých hraníc mizne úplne. Závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti plátna od tela a postupné strácanie sa obrazu po bokoch i na miestach, ktoré ležia pod veľkým sklonom k povrchu plátna (napríklad okraje kolien alebo rúk), možno považovať za dôkaz, že obraz vznikol vertikálne. Vertikálnym vznikom obrazu sa dá vysvetliť aj známa námietka voči anatomicky nepresným proporciám predĺžených prstov - dá sa vysvetliť sklonom plátna.
    V každom prípade pri elektrostatických experimentoch vedci získali relatívne dobré reprodukcie tela na plátne. No aj tak tu zostáva otvorená otázka, čo sa stalo s telom.

    Pozoruhodnosťou plátna je aj problém, o ktorom sa dosiaľ málo diskutovalo. Je to otázka, ako sa oddelilo telo od plátna, ku ktorému bolo na mnohých miestach krvou prilepené, bez toho, aby sa škvrny porušili. Na plátne totiž nevidieť ani najmenšie známky po strhnutí z rán alebo po rozmazaní škvŕn krvi. Pritom kontakt plátna s telom nemohol byť dlhší než asi 36 hodín, pretože plátno nenesie žiadne stopy rozkladu tela.

    Pri najlepšej vôli niet zatiaľ ani jednej, hoci len približne presvedčivej teórie na vysvetlenie vzniku obrazu na Turínskom plátne. Obraz na Turínskom plátne je reálnou skutočnosťou, je tu, pred našimi očami, pred bezradnou svetovou vedeckou verejnosťou. Nemáme vedeckú odpoveď na vznik obrazu. Tento jav je zatiaľ jednoducho záhadou.

    V tlači sa objavila aj teória, že Turínske plátno je dielom Leonarda da Vinciho. Táto teória je však veľmi jednoducho vyvrátená. Dochované písomné svedectvo o existencii Turínskeho plátna pochádza z mestečka Lirey z Francúzska z roku 1353. Geniálny Leonardo da Vinci žil v rokoch 1452 až 1519.

    V roku 2009 sa objavila v médiách správa, podľa ktorej vatikánska historička Barbara Fraleová tvrdí, že objavila takmer neviditeľný text na Turínskom plátne, ktorý potvrdzuje pravosť artefaktu ako pohrebného plátna zahaľujúce telo Ježiša. Tvrdí, že nezreteľný nápis sa objavil pri počítačovej analýze fotografií plátna. Spleť gréčtiny, latinčiny a aramejčiny podľa nej obsahuje pomenovanie „Ježiš Nazaretský“. V texte je spomenuté aj jeho odsúdenie na smrť. Historička sa domnieva, že text napísal úradník na sprievodnú listinu, ktorá pomohla identifikovať zabalené telo, pričom atrament z nej presiakol do plátna. Prečo však neodhalili tento nápis vedci pri skúmaní plátna v roku 1978 ? Obstojí argument, že nemali tak dokonalú techniku, ako máme dnes? Alebo vatikánska historička vidí, čo chce vidieť?

    Začiatkom februára 2012 prebehla internetovou tlačou krátka správa o výsledkoch päťročného skúmania Turínskeho plátna vedcami z Národného úradu pre moderné technológie a energiu (ENEA). Po piatich rokoch experimentov s lasermi došli k záveru, že tajomný odtlačok tváre fúzatého muža a jeho ukrižovaného tela nie je možné reprodukovať modernými vedeckými technológiami. Výskum talianskych vedcov pomocou laserov popiera, že by rúcho mohlo byť stredovekým falzifikátom.

    V roku 2009 bola v médiách zverejnená správa, že Luigi Garlaschelli - profesor organickej chémie na Universita degli Studi di Pavia - vytvoril kópiu Turínskeho plátna, aby tak dokázal, že látka s otlačkom Ješišovho tela je stredoveký podvod. Profesor použil postupy a materiály známe v stredoveku. Medzi ne patrilo aplikovanie farby na látku a následne ohriatie v peci. Vedec najprv obalil dobrovoľníka plátnom a nafarbil ho. Potom plátno ohrial v peci a vypral. Tým sa odstránila farba z povrchu a zostal len tieň podobný tomu na Turínskom plátne.

Toľko krátke správy.

    To všetko je síce v poriadku, ale mohol nejaký stredoveký autor obrazu predpokladať, že o niekoľko storočí bude obraz skúmať skupina vedcov technikou, o ktorej nemohol ani tušiť? Autor obrazu by napríklad musel absolvovať okružnú cestu po Európe a Blízkom východe, aby nazbieral do plátna peľové zrniečka, ktoré objavili pri skúmaní v roku 1978. Musel by nájsť človeka, ktorého by zmlátil bičom podobným, aký používali rímski vojaci. Autor obrazu by musel niečo vedieť o krvnom sére, rozklade organizmu,... A podľa výsledkov skúmania nie sú na plátne stopy po farbách. Obraz profesora Luigi Garlaschelliho na prvý pohľad môže vyzerať podobný originálu. Podobne ako falošná bankovka sa na prvý pohľad podobá originálu. K učineniu záveru je potrebné preskúmať vytvorenú kópiu a výsledky porovnať s výskumom originálu plátna z roku 1978. A to sa neudialo. Prečo média okamžite zverejnia informácie o „dôkaze“, že plátno je stredoveký podvrh vytvorený maľbou, ale už sa neakceptujú ostatné výsledky výskumov Turínskeho plátna? Prečo nie sú média objektívne?

    Otázka pravosti Turínskeho plátna, ako aj vytvorenie obrazu, ostáva aj naďalej otvorená. Predkladám rečnícku otázku: Čo by sa zmenilo vo svete, ak by rádiouhlíková metóda dokázala, že Turínske plátno skutočne pochádza z čias s pred dvoch tisícročí?

    Samotný Vatikán pravosť Turínskeho plátna nikdy nepotvrdil. Najvyšší hodnostári katolíckej cirkvi v sporoch o pravosti Turínskeho plátna zachovávajú zdržanlivé stanovisko. Cirkev sa k tejto otázke nevyjadruje. Otázka, či v Turínskom plátne bol po smrti zavinutý skutočne Ježiš, je vecou viery.