• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Články

- Záhady a tajemno -

Ďalšia časť (NE)uveriteľných záhad bude obsahovať ešte podivnejšie príbehy zo sveta mystérií a nevysvetliteľných udalostí. Stále viac a viac nám tieto tajomstvá dokazujú, že vieme o tejto planéte ešte pramálo a potrvá poriadne dlho, kým prídeme aspoň na časť z nich.
Prípady, ktoré tu budú podávané budú v skutku podivné a jednoducho im nebudete chcieť uveriť, pretože sa im uveriť proste nedá. Skrátka, sú to (NE)uveriteľné záhady :D.
Stále ale poukazujem na to, aby sme ostali nezaujatí a premýšľali...čím by to a ono mohlo byť... Verte, že budeme mať nad čím uvažovať :D. Povedzme si to na rovinu. Existuje tu niečo, čo sa zahráva s nami, so zvieratami a dokonca aj so strojmi. Jedným z príkladov je podivné správanie sa áut, ktoré sami zastavujú, zrýchľujú, či dokonca aj odbočujú alebo sa preparkovávajú z jedného parkoviska na iné, a to s takou presnosťou, akoby za volantom sedel skúsený vodič. Takmer vždy je toto správanie sprevádzané akousi zlosťou auta, jeho aroganciou či nenávisťou k ľuďom. Osobne sa domnievam, že keby auto ako také, dostalo aj nejaký impulz inteligencie, museli by sa vyskytnúť viaceré prípady, kedy by auto bolo priateľské k ľuďom a pomáhalo by im, miesto ubližovalo. Prípady, kedy naozaj došlo ku pomoci zo strany našich miláčikov, je však pramálo. Tých svedectiev, kde ubližovali, je ale omnoho viacej. Myslím si preto, že ak už existuje skutočne nejaká sila, ktorá spôsobuje samovoľný pohyb áut, je to sila zvonka a nie „znútra auta“, akoby jeho mozog... Poďme už ale na niektoré príhody...

V roku 1984 odstavil Brit Jack Oates svoje auto v dedinskej ulici na západe anglického grófstva YorkShire, pretože si chcel z telefónnej búdky vybaviť obchodný hovor. So slúchadlom v ruke si Oates v neveriacom úžase všimol, že jeho auto samočinne naštartovalo. Ako by ho riadili ruka ducha, vyrazilo spiatočkou a tresklo do skupiny zaparkovaných vozidiel. Tam sa s bežiacim motorom zaseklo. Oates bežal k svojmu autu, nastúpil a chcel zastaviť motor, ale nešlo to. Nech krútil štartovacím kľúčikom v zapaľovaní koľko chcel, motor pracoval ďalej. Zavolal mechanikov, a tí zažili niečo ešte podivnejšie.
Len čo sa niektorý mechanik priblížil k vozidlu, ktorého motor sám od seba hučal, motor skapal. Keď mechanici ustúpili, znovu naskočil. Táto hra sa opakovala dlhý čas, kým sa neminul benzín. Jeden z technikov o tom povedal: „Také niečo zvláštne sa mi ešte nikdy nestalo“.

Niektoré autá kladú tvrdší odpor.

Nezvyčajná vec sa prihodila Kevinovi Kellymu v roku 1977. Novučičkú limuzínu zaparkoval pred domom svojej priateľky v Staffordshire, vytiahol kľúč zo zapaľovania a vošiel do domu. Strávil tam však niekoľko sekúnd, pretože motor jeho auta naskočil. Kellyho pokusy vypnúť ho boli bezúspešné. Mladý Angličan však bol omnoho agresívnejší ako bol Oates. Otvoril kapotu a strhol svorky rozdeľovača. Proti všetkému rozumu a fyzikálnym zákonom bežal motor ďalej.
Rezignovane privolal Britskú automobilovú asociáciu. Opravár prišiel a prestrihol rôzne káble. Výsledok bol nulový. Motor si vrčal ďalej, hoci už dávno mal skapať. Po hodine, počas ktorej zúčastnení vyvaľovali oči na auto, akoby posadnuté diablom, sa mátoženie skončilo. Jednoznačne to bolo rozhodnutie auta.
Kevin Kelly ho poslal na kontrolu späť k výrobcovi. Tam ho prezreli a skonštatovali: „Bol to veľmi nezvyčajný prípad. Auto je teraz plne funkčné. Ďalší komentár nemôžeme poskytnúť“.

No sú prípady aj trocha desivejšie.

David Warner, yorkshirský vikár, nebol taký neprístupný, pokiaľ išlo o prípad z roka 1981, do ktorého bolo zapletené jeho auto. Vzpierajúce sa vozidlo sa zjavne rozhodlo zaparkovať na nepríjemnejšom mieste. Bez vodiča prešlo cez farskú záhradu, urobilo elegantnú zákrutu a zaparkovalo presne v rohu záhrady.

O štyri roky neskôr sa auto Eveline Thommesenovej takisto v Yorkshire prebudilo ku krátkemu, ale dramatickému životu. Naštartovalo bez kľúča v zapaľovaní, prerazilo bránu a s rachotom sa zavŕtalo do protiľahlého múra, kde začalo horieť.

V tom istom roku sa v Londýne odohral ďalší prípad tohto druhu. Dan Hall práve skončil skrášľovanie starého taxíka, keď jeho motor naskočil a v divej cikcakovitej jazde uháňal cez parkovisko. Pritom zámernými manévrami zabránil mnohým kolíziám a vzápätí vyhorel ako ohnivá guľa.

Posledné dva prípady by som označil ako „samovraždy“ áut. Či cieľom týchto „jázd“ je naozaj sebazničenie, niet dôveryhodných dôkazov. Nejako podobne sa ale správa skutočný samovrah.

Roku 1978 v USA si policajtka Patty Jacksonová v illinoiskom Bloomingtone všimla, že na aute odstavenom na parkovisku pred obchodným domom svietia svetlá. Keď podišla ku autu, motor naskočil, auto vyštartovalo a ako v televíznej naháňačke s rachotom preletelo cez betónový schod. Jazdilo slalom (zľava doprava a naopak) po parkovisku a len tak-tak míňalo ostatné zaparkované autá. Potom sa vyrútilo na hlavnú cestu, vyhlo sa protiidúcim autám a tým, čo šli priečne, a zamierilo späť na parkovisko. Odtiaľ vyrazilo divým kľučkovaním opäť na hlavnú cestu, potom zasa späť na parkovisko. Podivný manéver sa zopakoval tri razy.
V posledných minútach predtým, ako amokom postihnuté vozidlo zamierilo priamo do protiidúceho nákladného auta a čelne doň narazilo, ho začalo prenasledovať policajné auto. Strážnik seržant Michael Leary zabavil zdeformovanú hromadu šrotu a prikázal odťahovacej službe vrak osobitne pripevniť, aby „nemohol ujsť“.
Jeho kolega Edwin O´Farrell, prerezaním kábla batérie zhasol reflektory svietiace ešte aj po kolízii, sa domnieval: „Bolo to ako z bláznivého satanského filmu“.

Vyskytujú sa ale aj hrôzostrašné prípady vyčíňania áut.

Americká občianka Floridy, ktorá svoje auto zaparkovala pred obchodným domom, prišla pri tom o viac ako iba o benzín z nezastavujúceho sa auta. Keď sa po nákupe vracala k svojmu autu, voz samočinne naštartoval, pri zaradenej spiatočke zrýchlil a prešiel svoju majiteľku a to viac krát, keďže sa pohybovalo do kruhu. Celých pätnásť minút tak bránilo všetkým pomáhajúcim priblížiť sa ku krvácajúcej obeti. Ťažko ranenú ženu bolo azda ešte možné zachrániť, ale keďže najprv bolo treba prekonať bariéru, ktorú vytvorilo auto, prišla pomoc neskoro a žena zomrela.

Nevieme v akom vzťahu sú títo poškodení ľudia so svojimi autami. Možno pre ich zlé zaobchádzanie s nimi sa tieto stroje správajú tak ako sa správajú. Napriek tomu sú tieto prípady až príliš neuveriteľné a bolo by asi múdrejšie pripustiť ako dôvod ten, že sa jedná iba o čistú náhodu. Ak by bol nejaký štatistický údaj, ktorý by potvrdzoval podobné prípady po celej planéte, mohli by sme uvažovať o nejakej vyššej sile, ktorá riadi tieto vozidlá podľa svojej vôle.
Týchto prípadov sú ale tisíce. Nejedná sa vždy o tak krvilačné vyčíňanie automobilov, ale mnohí ľudia hlásili nezvyčajné správanie ich áut počas jazdy. Vraj samovoľne zrýchľovali, spomaľovali. Volant sa sám pod nejakou silou krútil na inú stranu, pedále sa viacej vytláčali či sami od seba stláčali a pod.
Podľa The Nature of Things (Podstata vecí) Lyalla Watsona známy výrobca stiahol z obehu päťdesiattisíc vozov a tristo deväťdesiatim tisíckam vodičov ponúkol mimosúrne vyrovnanie.
Obrovské sumy sa investovali do objasnenia príčiny. Americká National Highway Traffic Safety Administration ustanovila niekoľko komisií na objasňovanie podobných záhad s autami. Výsledok bádania bol nulový. Majitelia neposlušných áut môžu byť ukľudňovaní myšlienkou, že tieto podivnosti sa netýkajú iba áut, ale celej širokej skupine transportných strojov. Jednými z nich sú vlaky.
Na jeseň roku 1979 sa v celých USA ako na tajomný signál prebrali rušne k strašidelnému vlastnému životu. Bola to ozajstná hrôzostrašná epidémia.

V auguste opustil rušeň spoločnosti Santa Fe Railway svoju stanicu v Oklahome a rýchlosťou vyše šesťdesiat kilometrov za hodinu fičal smerom k mestám Moore a Norman. Železničná polícia išla pred ním, aby varovala užívateľov ciest. Viac ako hodinu ohrozoval opustený rušeň železničnú sieť, než sa ho podarilo po vyše päťdesiatich kilometroch jazdy v Purelli odviesť na bočnú koľaj, kde narazil do nákladného vlaku.

V septembri sa conrailský rušeň č. 6483 rozhodol z vlastného popudu urobiť malú okružnú jazdu. Zo západnej Senecy v štáte New York, USA, frčal rýchlosťou takmer osemdesiat kilometrov za hodinu. Spočiatku si nikto nevšimol, že ho neriadi ľudská ruka. Prvý to zbadal vodič auta, čakajúci pred železničným priecestím v Akrone, kým rušeň prejde. Zavládlo horlivé vzrušenie ? „vlak bez šoféra“.

Niektoré príhody s vlakmi sú doslova strašidelné.

Motorový rušeň D 326 skonštruovala istá britská firma a v roku 1960 ho dali do prevádzky. Bol jedným z prvých svojho druhu, ktoré mali na anglických rýchlodráhach nahradiť parné lokomotívy. Podľa všetkého bol buď prekliaty, alebo ho neúprosne zasiahli tajomné zákony náhody. Roku 1962 narazil do osobného vlaku stojaceho v stanici Crewe. O život prišlo 18násť ľudí. O rok neskôr sa tento rušeň znovu dostal do titulkov, tentoraz ako obeť. Ťahal vagóny, v ktorých sa nachádzala korisť slávnej anglickej poštovej lúpeže z roku 1963. O rok neskôr zomrel na tomto motorovom rušni požiarnik na elektrický šok a o ďalší rok vypovedali službu jeho brzdy neďaleko Birminghamu. Rýchlosťou vyše 60 km/h sa vrútil na stanicu New Street Station. V poslednej chvíli ho stačili odkloniť na vedľajšiu koľaj, kde rozdrúzgal stojaci nákladný vlak. Od tohto momentu zamestnanci železnice prísne odmietali vstúpiť na tento „diabolský“ vlak. Oficiálne ho vyradili z prevádzky, dali mu nové číslo 40.123 a potajomky ho preložili na bočnú koľaj do Cumbrie. Tým sa jeho nevysvetliteľné aktivity skončili.

Samostatný pohyb vlakov by niekto mohol považovať za náhodu, alebo chvíľkovú neprítomnosť rušňovodiča. No tieto vlaky mali istú samo-spojku, ktorá musela byť odistená aby mohol vlak ísť dopredu či dozadu. Spojka mohla byť spustená len v prípade, že rušňovodič sedí na svojom mieste a riadi vlak. Práve preto bol pohyb vlakov, bez videných rušňovodičov za „kormidlom“, nepredstaviteľný. Roku 1987 sa muselo anglické ministerstvo zdravotníctva sociálnych vecí zaoberať veľmi nezvyčajnými žiadosťami o podporu v nezamestnanosti. Z posádky rybárskej lode Pickering sa nanútenou nečinnosťou stali poberatelia podpory, pretože ich loď vytrvalo odmietala pracovať. Loď Pickering jednoducho nevyplávala na more, a basta. Vždy, keď kapitán Derek Gates chcel vyplávať z bridlingtonského prístavu do lovísk v Severnom mori, loď mu urobil škrt cez rozpočet. Svojvoľne plávala do kruhu, motory znovu a znovu skapínali, svetlá začali blikať a v kabínach napriek naplno zapnutému kúreniu vládol ľadových chlad. S presnou pravidelnosťou prestal denne o 1:30 v noci fungovať radar. Nech robili dôstojníci a posádka čokoľvek, nech zapínali ktorékoľvek gombíky, bolo to márne. Loď odmietala vykonávať prácu. Tri mesiace zúril absolútny boj človeka so strojom.
Opravári prichádzali a odchádzali. Občas si hlavný stan zriadili na niekoľko dní na palube. Neúnavne rozoberali, merali a skúmali, ale nič nenachádzali.

Treba ísť vždy do cieľa?

Canton, veľrybárska loď s výtlakom 227 ton, vyplávala zo svojho domovského prístavu New Bedford v Massachusetts a v júni 1887 vykonávala vo svojich zvyčajných loviskách v južnom Atlantiku svoju krvavú prácu ? rybolov.
Po odvedenej práci si to loď zamierila ku ostrovu Svätej Heleny, preslávenému pobytom Napoleona Bonaparteho, kde plánovali náklad vyložiť.
Pri ďalšej plavbe za Sv. Helenou loď ale odrazu zmenila kurz. Nedbala na pokusy kormidelníka o korektúru smeru plavby, a dokonca ani rýchlosti. Za použitia všetkých prostriedkov sa napokon kapitánovi lode Georgeovi L. Howlandovi a jeho mužstvu podarilo pár krát prinútiť plavidlo zmeniť kurz na ten správny, no vždy iba na chvíľu. Loď Canton sa znovu obrátila do smeru svojho vlastného kurzu.
Na celej palube panoval zmätok, kam sa to loď plaví. Nikto nevedel zmeniť kurz. Kapitán s ostatnými dôstojníkmi bezmocne uvažovali: „Čo teraz?“. Strojníci kontrolovali prístroje a bezvýsledne hľadali chybu.
Po troch dňoch plavby vletel jeden z námorníkov do veliacej kajuty a pred všetkými dôstojníkmi hlásal spozorované body na obzore v smere plavby lode. Všetci námorníci s kapitánom vybehli na palubu a udivene pozorovali trosky nejakej lode a malé člny s troskotancami, ktoré sa pomaly približovali k ich lodi. Po ich vytiahnutí na palubu sa loď správala „slušne“ ako pred tým a všetci sa dostali domov v poriadku.

Príbeh o láske k lodi.

Po mnohých rokoch služby na svojom rybárskom kutri Sea Lion kapitán Martin Olsen odišiel do zaslúženého dôchodku. Keďže svoju loď nesmierne miloval, chcel odísť do dôchodku spolu s ňou. Postavil ju na plytčinu výbežku v Pungent-Sund blízko Seattlu vo Washingtone, neďaleko svojho domu. Starý morský vlk trávil veľa dní na palube Sea Lionu, ktorý tak ako on už nebol aktívny, a myslel na pekné časy strávené na mori. Tak prešlo desať rokov, počas ktorých sa kuter (druh lode) stále viac zabáral hlbšie do piesčiny.
V jeden bezveterný deň kapitán navždy zavrel oči. More bolo hladké ako zrkadlo. Napriek tomu sa Sea Lion nepochopiteľným spôsobom vyslobodil a plával krížom-krážom po zálive. O tri dni kapitána Olsena pochovali na cintoríne ostrova Bainbridge. Na veľké prekvapenie početných smútiacich sa pri rozlúčkovom obrade objavil nečakaný účastník. Bola to kapitánová loď, kuter Sea Lion. Loď zamierila na ostrov a pristála na brehu, najbližšiemu miestu ku cintorínu. Po obrade loď opustila breh a odplávala na šíre more. Po niekoľkých dňoch sa záhadne vrátila späť ku brehu a zaujala, sama od seba, opätovné miesto v piesčine pri kapitánovom dome.

Niektoré príbehy námorníkov sú naozaj desivé a s nádychom smrti.

V hustej hmle, ktorá 19. marca 1884 ležala nad severofrancúzskym pobrežím, sa dve lode blížili k pamätihodnému stretnutiu, ktoré malo vojsť do análov moreplavby. Jedna z lodí bola Frigorifique, prvá francúzska loď s mraziacim zariadením na palube. Prichádzala zo španielskeho Pasajes a smerovala do Rouenu. Oproti nej plávala anglická loď Rumney, prepravujúca uhlie. Prichádzala zo svojho domovského prístavu Cardiff a smerovala do La Rochelle.
Na palube Frigorifique kapitán Roul Lambert a jeho mužstvo začuli vzdialenú sirénu, nemohli však zistiť, odkiaľ zvuk prichádza. Kapitán dal zastaviť motory a tri razy nechal zapískať výstražný signál. Nič sa nehýbalo. Francúzska loď sa potom znovu vydala na cestu, pričom nepretržite vyzváňal jej zvonec.
Zrazu na pravom boku lode zaznel ostrý hvizd a hukot motorov. Z hmly sa vylúpla „čierna obluda“ a plávala priamo na Frigorifique, Kormidelník sa zúfalo pokúsil zabrániť zrážke. Avšak neskoro. Kolízia bola ako výbuch a sprevádzal ju škripot deformovaného a trhajúceho sa kovu. Náraz pribrzdil francúzsky parník. S vtlačenou bočnou stenou, prudko naklonená nabok sa loď kolísala na ľavom boku. Kapitán Lambert rozkázal mužstvu, aby na záchranných člnoch opustili Frigorifique. Všetkých námorníkov zobrala na palubu loď Rumney. Narezaná francúzska loď zmizla v hmle, kde sa zakrátko musela potopiť, pretože bola ťažko poškodená a ďalšiu plavbu by nemohla zvládnuť.
Loď prevážajúca uhlie, Rumney, už bola tri kilometre od miesta nešťastia, keď si kapitán lode Rumney John Turner všimol v prúdoch hmly temný tieň. Tento prízrak nesprevádzal nijaký hluk. O niekoľko sekúnd námorník v strážnej veži zreval: „Loď na pravoboku!“.
Ako strašidelné opakovanie predchádzajúceho nešťastia sa z hmly vynorila prova lode (prova-predná časť lode, korma ? zadná). Nehlučne a neomylne mierila príšerná loď k Rumneyu.
„Ostro doľava“, zavelil prestrašený Turner neveriac vlastným očiam. Vyhýbací manéver sa podaril doslova v poslednej chvíli. Ako strašidelná loď blúdiaceho Holanďana vplávala útočiaca loď okolo nich zasa do hmly.
Kým Rumney pokračovala v plavbe, diskutovali obaja kapitáni o podivnej príhode. Podľa všetkého mala už Frigorifique ležať na morskom dne. Turner sa domnieval, že možno išlo o inú, podobne vyzerajúcu loď. Lambert ale energicky odporoval: „Poznám svoju loď!“.
Vydesený námorníci, ktorý sa zbierali s dvoch strašných udalostí, odrazu začuli opäť hlas z pozorovacej veže a všetkých premkla hrôza. „Loď vzadu na ľavoboku!“.
Všetci vybehúvali, priam vyletúvali z kajút, vrátane kapitánov. Chlapi stáli pri zábradlí na palube a ako zhypnotizovaní hľadeli vzad do vznášajúcej sa hmly. Skutočne. To, čo mierilo k nim bolo nemožné, neuveriteľné. Musela to byť nejaká ilúzia.
Turner zreval vydávajúc rozkazy, aby Rumney ihneď zmenila smer a vyhla sa prichádzajúcej lodi zozadu. Nemohla to však urobiť, pretože priplávajúca loď väčšou rýchlosťou ich prekvapila. Kapitáni čítali názov prichádzajúcej lode ? Frigorifique.
Rumneyom otriasol náraz, nastala kolízia. Útočník znovu zmizol vo víriacej hmle.
Anglická loď na prepravu uhlia bola odsúdená na zánik. Cez trhlinu, ktorú spôsobil náraz, vnikala voda do nákladného priestoru a do strojovne. Loď sa začala potápať, tento osud mal pôvodne postihnúť omnoho skôr francúzsku loď. V horúčkovitom zhone spustili na vodu dva záchranné člny, v ktorých sa tisli posádky oboch lodí. Pred nimi sa týčila korma prerazeného britského parníka, aby vzápätí loď zmizla v temných hlbinách.
Záchranné člny zamierili priamo k najbližšiemu pobrežiu pričom sa pustili tým istým smerom ako francúzska „strašidelná loď“. O štvrť hodiny vyplávali z hmly. Pred nimi ležalo voľné more s neďalekým pobrežím. Zrazu sa zo širokého pásu hmly vynorila aj Frigorifique. Opisovala široký oblúk, pričom sa jej dráha stávala stále nepravidelnejšia. „Nezanechali ste niekoho na palube?“ spýtal sa kapitán Turner svojho francúzskeho kolegu, ktorý odpovedal záporne. Potom Lambert dodal: „Moji muži sú všetci tu v člnoch. Navrhujem priblíženie sa a výstup na loď.“
Člny sa dali do prenasledovania. Po vyčerpávajúcich manévroch sa podarilo obom kapitánom a viacerým dobrovoľníkom dostať na palubu Frigorifique. Volajúc prehľadali loď , ale nikto na nej nebol. Ešte kým sa muži snažili prísť záhade na koreň, začala sa francúzska loď odrazu rýchlejšie potápať. Keď znútra lode zazneli podivné zvuky a žblnkot vody, vydal kapitán Lambert ešte raz príkaz na opustenie lode.
Jeden z námorníkov neskôr hovoril: „Bol to príšerný pohľad, vidieť ako sa potápajú obe lode. Rumney, aj naša Frigorifique. Vlny sa pomaly, zľahka nad ňou zatvárali. Akoby naša loď v pokoji a s úľavou, z vykonanej pomsty, umierala“.


Príbehmi o „našich priateľoch strojoch“ budeme pokračovať v 3. diely (NE)uveriteľných záhad.

Související články:
(NE)uveriteľné záhady