Články

sebectvo a egoizmus je ludska prirodzenost...vzdy tu bola aj bude viac ci menej...je to typicke pre nas materialny svet v ktorom zijeme...mozno ked zomrieme nebudeme sebecki lebo sa budeme nachadzat vo svete kde nieco take ako je sebectvo prirodzene nie je

Cesty boží jsou nevyzpytatelné.Máš velmi silnou intuici a ta tě povede.Ten policajt v tobě je tvé vyšší já.

zni to az neuveritelne ale tvuj vyvoj my neco pripomina:-) asi pred tremi mesici me zacal hlidat pan policajt.ale nevedome .jakoby hlas podvedomi.proste me buzeroval pokazde kdyz sem zavidel, pomlouval a podobne:-) doslova mi rikal proc mu neprejes? co ti udelal ?a nakonec me zacal napravovat.je to neuveritelne:-))

Ani nevíš jak ti rozumím. Jelikož jsem si tím také prošla mohu o tom něco napsat. Hodně let jsem také jenom meditovala a koncentrovala se. Přečetla jsem také stohy knih a mé úvahy vedly do nekonečnosti. Potom jsem potkala člověka, který se mě zeptal co mi přináší meditace, koncentrace,a celé to mé uvažovaní o duchovnu. Musela jsem po pravdě přiznat, že kromě dobrých pocitů, které mi vytvářely můj postoj k životu se také můj život neměniíl a dost často jsem mívala pocit marnosti, také skleslosti, že se můj život nemění. Ona totiž koncentrace a meditace vede jenom k těm po citům a kořenům mysli. Potom je ještě kontemplace to je nazírání na sebe jako na bytost dimenzionální..Začala jsem tím, že jsem se stala samas sobě pozorovatelem, prostě policajtem, který hlídá všechny mé myšlenky a hlavně pocity. Jakmile jsem zaznamenala něco špatného zašlapala jsem to do země.Ten pocit se vždy asi dvakrát vrátil značně zeslabeny až umřel úplně. Tak jsem vyčistila své podvědomí, zároveň s tím jsem si začala rovnat svůj vlastní život ve vztazích a ve všem co jsem si myslela, že se srovnat dá. A můj život se začal měnit k lepšímu. Duchovně jsem začala vnímat úplně jinak Člověče udělej krok a bůh ti pomůže. Na své cestě jsem začala poznávat různé pravdy a učila se rozlišovat co je pro mne správné a co ne, více jsem začala rozumět lidem. Teprve potom se na mé cestě začaly dít věci, o které zřejmě stojíš.S tím vším ale roste i zodpovědnost sám za sebe za své konání. Vše co jde z duchovna se musí vyrovnat v těle aby byla rovnováha jinak není cesta úplná.Schody do nebe nevedou rovně ale točitě, protože i vesmír je do spirály.Přeji ti hodně štěstí.

rád by som sa ešte vrátil ku problému človeka, ktorý ho sprevádza celé veky. Mnoho ľudí sa pýta čo je veľkým, ak nie, najväčším problémom ľudstva? Sú to peniaze? Moc nad inými? Vojny? Medziľudské vzťahy? Taktiež samotné hádky a nezhody medzi nami? Či nenávisť? Závisť? Kde je ten problém??? Problém nieje ani vtomto svete, ani vnás ako takých, ani v inej živej bytosti. Problém je vnašej duši. Tým problémom je EGOIZMUS. Uvedomme si ale ako vznikol. Už malé dieťa, bábätko, plače lebo chce papať, alebo kakať, proste niečo chce. Áno to nemôže dať inak najavo, že niečo potrebuje a tak proste jednoducho plače. Lenže to nieje iba plač. Sú to prvé náznaky sebectva, ktoré sa bude postupom času vyvíjať a upevňovať. Inými slovami zväčšovať. Ako dieťa dospieva, a naberá širší rozhľad, získava informácie o svete. Spozoruje hračky, a keďže žije vosvete fantázie, vidí auto ako zaujímavý predmet kde sa prenášaju ľudia a môžu sa dívať na kvapky pri daždi ako pekne stekajú z poskle a vytvárajú prekrásne prúdiky. My starší vidíme v aute nástroj na prepravu a hodnotíme ho skôr podla ceny, nákladov apod. Tento detský svet fantázie prekvitá a je to obdobie upevňovania sebectva. Chce hetakú hračku alebo tamtú. Nepáči sa mu, keď na Vianoce niečo nedostane. Chce zmrzlinu a keď na ňu nieje čas, rozplače sa. To všetko je reakcia mozgu na vonkajší svet. Táto reakcia je absolútne prirodzená pre našu dobu a je to výsledok evolúcie myslenia a vôbec inštinktu na zachovania "vlastného" pohodlia a života vôbec. Keď niečo veľmi chcem je sebectvo pre moje blaho. Keď sa po urážke urazím, je to reakcia na útok na moju osobu a teda sa opäť jedná o sebectvo. Ak sú vojny, sú preto, že ľudia vidia v iních ľudoch hrozbu práve pre znevýhodnenie svojej osoby voči iním. Ak sa ľudia hádajú je to pre ich pýchu nedovoliť aby iná žijúca bytosť mala nad nimi navrch a opäť je to iba iná forma ega. Mojí úmyslom je poukázať na to, že najväčším nepriateľom človeka je jeho egoizmus. Je to ten samí egoizmus čo vyvoláva nenávisť a vojny. ten čo spôsobuje hádky a rozvody. Pri rozvode chce ego získať pre seba viacej ako malo doposial, resp je neuspokojene s danou sitáciou achce sa zvýhodniť. Toto ego nenávidí iných ľudí a závidí. Je to vlastnosť, ktorá robí ľudí chamtivých po peniazoch, po lepšej spoločnosti, po krajších šatách, po lepší a viecaj priatelov ako má ten druhý. Ak je niekto napríklad veriaci nepriznáva si sebectvo. No modlí sa v kostole k Bohu aby mal lepší pocit, že je duchovne založení. Prosí ho aby mu pomohol, či poradil čo je opäť iba prejav ľudskej chamtivosti. Kdekoľvek pozrieme je sebectvo. Skúste si aj vy sami nájsť takéto príklady a zistíte nehoráznu vec. Egoizmus je úplne všade. A malo by to byť naopak. Nemal by byť takmer nikde. Ja myslím, že skutočne technologicky vyspelé mimozemské civilizácie dospeli do ich štádia vtedy, keď pochopili že sebectvo je nepriateľ najväčší. Pokým to nepochopíme, nemôžeme ísť ďalej, cestou rozumu, ducha, pochopenia pravdy. Vesmír je miesto zákonov, miesto kde treba akceptovať aj iné životy a naučiť sa byť stále mudrejším. Múdrosť znamená chápať vzťahy medzi živým a mŕtvym a medzi živými bytosťami vôbec. A pochopíme, že každá živá bytosť chce žiť (práve pre jej sebectvo prvotné) naučíme sa života si vážiť a to bude prvý krok do zaradenia medzi tzv "konfederáciu mimozemských civilizácii"...

Je krásné, že hledáte, hledání nás dělá lidmi, já osobně mám mnoho vysněných teorií, ale doopravdy nevím prakticky nic a nebrání mi to žít plnohodnotný život, např. Klíma psal že zvíře je nádherné tím, že je pro ně vše samozřejmost a neklade se zbytečné otázky. Někdy je krásné takto vnímat svět a ponořit se do hlubokého nemyšlení a vnímat svůj dech,pocity svého bytí. Hledáte za každou cenu logickou odpověď a přímou úměru duchovní cesty...proč? Ze strachu před tou ohromnou propastí tajemství? nevydržíte se vysmát se do očí své vlastní nevědomosti? potřebujete mít jistotu? ano jsme tací, ale svět tak nefunguje, je to hluboké tajemství....I v Kristu je velké mystérium....i víra je víc, než pouhá jistota....píšu jako hlupák a jsem hlupák...a kdybych chtěl být spravedlivý? podíval bych se na svět ateisticky a objevil, že každý život je zázrak, o to víc bych ho chránil a uctíval přírodu, neboť bych věděl, že není druhá šance, byl bych zbožnějším jako ateista neř jako věřící....chápete? Lidskost se dá vyložit různě a člověk, lidé - vrchol evoluce, či obraz boží, jsme opravdu tak důležití? ano, ale nejsme zde sami, znásilňujeme a přivlastňujeme si svět i boha, proč? myslím že můžeme žít jinak...Přeji vám, aby vaše touhy a víra, aby vaše hledání nevyšlo naprázdno a aby smyslem všeho stalo se soucítění a láska mnohem více než vědění a jistota. Všechny nás odplaví řeka času, přesto je krásné být a nic není tak bolestné. Omlouvám se za delší monolog, možná i zmatený, je to jen úvaha a vlastně žádná odpověď.

myslím, že tvoje otázky majú opodstatnenie. Už dávnejšie som si všimol nielen pri čítaní kníh ale aj sám pri sebe, že čím viacej čítam a viacej naberám informácii, dostávam sa stále hlbšie do akejsi zóny prázdnoty, skliesnenosti. Uvedomujem si, že viem stále málo, pramálo a keď si položím otázku na nejaký problém, bojím sa, aby som odpoveď niekedy vôbec našiel, a ak aj nájdem, bol som natoľko inteligentný aby som ju bol schopný pochopiť. poviem teraz niečo čo som si v živote uvedomil a bol som prekvapený sám nad sebou. Keď som bol mladší (asi 15 rokov) uvažoval som nad mojou smrťou. Nahnal som si sám strah tým, že by som mohol neskôr zaniknúť. Ja, moje vedomie nebude existovať. Ten pocit bol strašný. No hneď potom mi napadlo niečo iné. Pokiaľ žijem nemám sa čoho báť, a keď umrem a nebudem si nič uvedomovať, nbudem mať predsa žiaden strah ani vedomie, preto sa báť srti je zbytočné. Veľa som rozmýšľal o smrti iných. Vedel som, že smrť pokladajú iní za akési "zlo", niečo strašné, a neuveriteľne ubližujúce dušiam ľudí. Bol som pár krát na pohrebe kde ženy, matky, manželky srdcervúco plakali. Položil som si otázku prečo? Je to preto, že dotyčný umrel? Áno preto, ale pod akým úmyslom? Nieje to preto, že plačúci už sním nikdy nebudú, už neuvidia jeho úsmev, jeho tvár, jeho náklonosť ku nemu? Je to naozaj smútok preto, že odišiel zo sveta, alebo preto že odišiel od neho? Teda že plačúci ho stratil? Pocítil som vtomto plače sebectvo človeka, pýchu, egoizmus akej je schpný iba človek. Postupom času som chcel vedieť či naozaj myseľ zaniká po smrti. Môže enrgia sama od seba zaniknúť. Môže myseľ, tak silný a tvorivý nástroj sa sám od seba vypariť? Taktiež svedectvá na prahu smrti, reinkarnované duše, ale aj duše zvierat, mnohé príbehy či články a samotné knihy ma pretvárali a presvedčili že posmrtný život existuje. JA som presvedčený, že jednou úlohou v existencii mojej duše na tejto Zemi bolo pochopiť, že život po smrti existuje. Prečo som mal ale pred tým iný názor? Vtedy by ma nikto nepresvedčil že duša po smrti tela pokračuje v ceste ďalej. Pri pohrebe by sa malo tancovať spievať a radovať sa, spomínať na dobré chvíle keď ešte ten človek žil a priať mu všetko najlepšie jeho duši na ďalšej ceste a ľahký prechod na druhú stranu, Plač údajne škodí duše odísť na druhú stranu. Môže sa dokonca stať, že smútok je tak silný že duša sa zacvikne medzi svetmi. Vraj odchádza duša rôzne zo sveta. Ak bol človek starší odchádza niekoľko dní. Ak bol mladý odchádza behom pár hodín. Chcem ale povedať niečo iné. Naša viera by sa mala uberať smerom ku prírode. Príroda je pradsa ten, čo nám dáva život, vzdelanie a poskytuje nám rozvoj duše. Modlíme sa obrázkom klaniame sochám, ženy chodia kolenačkypo kostole a keď výdu von nakopnú prvú osobu čo sa jej akože dotkne a urazí opäť iba jej ego. Je mi úplne jasné, že nikdy nemsieme zúfať. Každý človek tu má niečo urobiť, niečo sa naučiť. Ak bude telo na kraji života a smrti, musí si uvedomiť že cesta tela sa asi končí a duše musí ísť ďalej. Neznamená to že môžete skočiť z okna a basta :D. Musím tu na Zemi najprv niečo vykonať, niečo pochopiť...

napadají mě dvě věci: buďto se moc snažíš; jsi tu aby jsi žil tady a teď, nejlepší je spojit duchovno s normálním životem nebo to může být temná noc duše, takový horší období, ale kdo ví...