• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Vaše příběhy

- Sny a realita -

    Sen, o ktorom idem písať nieje vymyslený ani domyslený, píšem len tie veci, ktoré si pamätám, to čo si nepamätám nepíšem, ale to nevadí pretože ja si ho pamätám takmer celý. Ospravedlňujem sa za zlú štylizáciu, pravopisné chyby a iné. Sústredil som sa na čerpanie z čerstvých spomienok, keďže som to napísal v ten istý deň kedy som mal ten sen.

    Ešte chcem dopredu podotknúť, že už niekoľko mesiacov sa mi nesníval sen, ktorý by som si nejako zvlášť pamätal, a už vôbec nie ho tak prežil ako tento. Obával som sa že sa mi už úplne prestalo snívať.

Keď už teda písať o sne tak ho chcem aj nazvať...
Stačí ak ho nazvem: “Tam hore nie sú iba hviezdy.“

    Na strednej škole som mal spolužiaka, ktorý si na hodinách často namiesto učebníc čítal knihy o filozofoch, filozofii tiež etiky, náuke o spoločnosti a pod. Nikto si ho v triede nejako extra nevšímal, iba ja, napokon, som vedľa neho sedel. Obyčajný chlapec z dediny, ktorý hrával futbal v miestnom tíme a každú nedelu miništroval v miestnom kostole. Ja som si ho obľúbil hneď, pretože bol iný. Bol tichý a pokojný a na tvári mal vždy úsmev, aj keď sa neusmieval. Neboli sme žiaľ takí kamaráti, že by sme sa stretávali aj mimo školy, bol môj spolužiak. Obaja sme nejavili veľký záujem o školu, ktorú sme navštevovali, preto sa nám ťažko maturovalo. Myšlienka, že by sme šli po mature študovať ďalšie dlhé roky na vysokú, sa nám zdala nereálna. Hneď po maturitách sme sa nevideli asi polroka, až kým sme sa nestretli na námestí práve, keď sme mali obaja prestávku. Ja som študoval angličtinu v sukromnej jazykovej a on sa dal na teológiu. Bolo to celkom milé stretnutie.
No ale prečo som sa rozpísal o mojom anonymnom, bývalom spolužiakovi?

    Uviedol som ho, pretože sa objavil na začiatku môjho sna a myslím si, že stvárnil jeden zo symbolov. Začiatok sna (alebo aspoň toľko, odkedy si pamätám) sa odohrával v Nitre, vo večerných hodinách, bola tma. Ja som šoféroval auto, smeroval som k piaristom do kostola. Mal sa tam konať nejaký kresťanský koncert. Celý orchester mal prísť a malo to byť niečo mimoriadne. Na mňa tam čakala mama s jej kamarátkou. Po ceste autom ku kostolu som mal akoby záblesky rôznych myšlienok a predstáv, ktoré si ale nepamätám, neboli asi podstatné ..to, čo si ale pamätám bola flaša vaječného koňaku (ešte neotvorená) zabalená v igelitke, pohodená na zadnom sedadle. Viem, že nepatrila nikomu, proste tam bola.

    Keď som dorazil k piaristom, zaparkoval som a pri vystupovaní z auta som flašku zastrčil do šuflíka zpred sedadla spolusediaceho. Na parkovisku pred kostolom stálo už vela slušne oblečených ludí, stretol som aj mamu, ale neostal som pri nej. Všimol som si, ako všetci ludia nervózne postávali na večernom parkovisku.. čakalo sa na tú skupinu - orchester (meškali).

    Náhle sa všetci začali otáčať a pozerať smerom k mestu. Ja tiež. Začul som totiž hudbu ako sa ozýva, kludným večerným mestom. To hrala tá skupina, na ktorú sa čakalo pri kostole. Nebolo vôbec jasné, odkial presne to išlo. Kde hrali. Každopádne bolo všetkým jasné, že začal koncert.. Začal na inom mieste. Nastala chvíľa, keď nik nevedel čo má spraviť, či má ďalej čakať a či má ísť. Do kostola však v ten večer nikto nevstúpil. Ani ja. Náhle som ale spomedzi prekvapených ľudí rozpoznal môjho bývalého spolužiaka. Pocity, ktoré som pri stretnutí cítil, boli pozitívne. Už som vedel čomu sa venoval, tak som sa ho nepýtal také otázky typu: “ kde sa tu berieš?“.

    Piaristický kostol má dve vysoké veže, pri jednej znich bolo postavené čosi ako lešenie alebo akoby rozhliadňa (štyri dlhokánske nohy- štyri kovové tyče- a na nich jedno prkno..plus rebrík). On mi to ukázal (správal sa akoby to lešenie vlastnil), zaviedol k rebríku, po ktorom sme vyliezli hore. Ukázal mi výhľad a smer, odkiaľ tá hudba asi šla. Poďakoval som mu. Dole som zišiel už iba sám. Šiel som hneď k autu nevnímajúc ľudí okolo seba. Teda nepamätám si, že by na tom parkovisku ešte niekto bol. Nepamätám si už ani matku. Čo sa týka mojích pocitov (keďže to bol sen velmi reálny a živý, pocity si dobre pamätám), necítil som žiadne extra vzrušenie - po ceste do kostola som sa netešil na koncert, ani keď som mamu stretol, pri nej som sa ledva pozastavil. Vaječný koňak som si odložil, ale neplánoval som sa doň pustiť. Už od začiatku sna som mal čudnú náladu, nemal som záujem, netešil som sa, skôr by sa to podobalo apatii. Ako keď divák zistí, že film zachvíľu skončí, a to mimo jeho očakávaní, preto má sto chutí sa dvihnúť a opustiť kino ešte pred záverečnými titulkami. Je to asi jedna z nálad, kedy človek nevie, čo mu je. Je to pocit depresívny, ale človek si pritom nieje istý ani či má, alebo nemá depresiu.

    Tento pocit neistoty vo mne udržoval nervozitu. Keď som začul ozvenu hudby, bol som prekvapený, ale nepríjemne. Nepríjemné bolo, ako ľudia znervózneli. Iba stretnutie spolužiaka bolo pozitívne (bol v bielej košeli). Ale nijak mi nezlepšilo náladu. Vlastne ani keď som hore na rozhladni uzrel smer, ktorým som sa potom vybral, vomne iba vystupňovalo nervozitu. Nevedel som, čo mi je a nechápal som, čo sa deje. Zišiel som dole a nezúčastnene som nasadol do auta. Hneď som si uvedomil, že v aute bola aj flaška vaječného koňaku (sladký likér), ktorú som spontánne otvoril a odpil si z nej. (Bolo to spontánne asi ako keď si šetríš nejakú sladkosť na desiatu, ale ráno si zrazu povieš:“ Kašlem nato, dám si teraz.“) Nevypil som však vela, hneď nato som vyrazil. Zrejme som sa rozhodol ísť smerom k hudbe. (aj keď si nespomínam, že by som urobil nejaké rozhodnutie, proste som šiel.) (túto časť sna si nepamätám..nepamätám si, že kam som presne šiel od piaristov, ale logicky asi za hudbou, čo asi urobila aj väčšina ľudí spred kostola). Nepamätám si to, pretože som nevedel kam idem, vedel som len, ktorým smerom, ale nevedel som na aké miesto. A tiež si na to nespomínam preto, lebo som tam ani nedorazil, lebo som zomrel.

    Jediné, čo sa mi v spomienkach na posledné minúty života vybavuje, sú pocity - bol som trocha nervózny, ale nie, že by som podliehal panike, bola to nervozita z neistoty, z celej tej záhadnej situácie, v pozadí som mal stále predtuchu prichádzajúceho konca. (Veci, o ktorých budem ďalej písať sú pokračovaním môjho sna, ktoré som si zapamätal prekvapivo dobre. Táto druhá časť sa odohrala asi už v druhej sfére alebo ja neviem ako to pomenovať.)

    Náhle som sa objavil sám so sebou na šmýkalke... alebo to bol skôr tobogan. Nebol to ale stočený, rôzne špirálovitý tobogan, bola to jedna dlhá (akoby nekonečná), úzka, rovná šmýkalka, na ktorej som sedel a rútil sa smerom pred seba. Nevedel som rozoznať či sa rútim smerom dole alebo či ma niečo poháňa smerom hore, proste som šiel rovno dopredu. Sedel som (ako na šmýkalke) a nevynakladal som žiadnu energiu na ten pohyb. Išlo to samo. Neviem ani, či som šiel rýchlo. Neviem ani, či som mal na sebe nejaké oblečenie (jednoducho to asi nebolo podstatné, keďže som asi ani nebol vo svojom tele, nebola tam žiadna hmota). Ale nebol som tam sám. Vedľa môjho rovného toboganu bolo aj niekoľko ďalších rovných, úzkych toboganov, ktoré patrili niekomu inému, boli v rade vedľa seba, že sa strácali až niekde v diaľke, v tme. Niektoré boli vyššie a niektoré nižšie a všetky smerovali tým istým smerom, ako ten môj. Videl som ďalších ľudí ktorí rovnako sedeli a kĺzali sa dopredu. Zaujímavé bolo, že som sa v ten moment prestal cítiť sám. Bo tam aj niekto iný a to ma celkom upokojovalo. Tá cesta toboganom bola dlhá, ani som nevedel či skončí vôbec. (nebol som si vedomý toho, že som zomrel, skôr som sa cítil akoby som sa po dlhej dobe na niečo rozpamätával, akoby som spomenul niečo ako:“ Jááj ahá,to som tu...“ alebo „tuto to poznám.“ Možno preto som necítil strach či neistotu.

    Cesta toboganom sa najprv končila pre niekolkých mojich susedov... proste zrazu dorazili na koniec šmýkalky a to vyzeralo ako nejaký portál. Všimol som si, asi pri tretom (to si presne nepamätám koľko ľudí tam bolo iba viem, že niektoré tobogany boli prázdne, možno mali majiteľa, ale buď niekde ďaleko vpredu alebo vzadu.) spolucestujúcom, že zrazu začal zrýchľovať a predbiehať ma. (či už sme šli vedla seba alebo jeden bol pozadu alebo popredu, stále sme šli všetci rovnakou rýchlosťou). Hneď mi bolo jasné, že tým zrýchlovaním sa blížil k cieľu. Dokonca zakričal výťazoslávne „konečne!“. V tej chvíli, keď som pochopil skutočnosť, že som na rovnakom tobogane, som vedel, že čoskoro dorazím aj ja k cieľu. (Tie portály by som priradil k svetlu v tuneli, pretože tiež trocha žiaril bielym svetlom).

    No ale jedna z prvých nepríjemných vecí bola, keď som zbadal, čo sa stalo s tým, čo dorazil k portálu. Vpadol medzi dve čepele, ktoré ho prepolili (niečo ako orezávač na cigary..čepel o čepel). Zrýchlil som tiež, dorazil som k portálu a už som...bol to pravý obraz toho, keď sa vyhupneš zo šmýkalky do piesku, lenže ja som nikam nedopadol, iba som čakal čo sa stane. (predpokladal som, že prídu tie dve čepele, ale necítil som strach, pretože to vyzeralo ako niečo rýchle a bezbolestné, ale v každom prípade to bolo nevyhnutné, rozhodne som nebol pokojný, po vstupe do portálu som ostal opäť sám (je to podobný pocit ako keď čakáš v čakárni u zubára s inými pacientmi a zrazu vstupuješ sám do ordinácie, kde ti budú čoskoro vŕtať do zubu).

    No a tak ako som čakal, prišiel “orezávač na cigary“ a od pása ma prepolil na dve polovice.. to bolo veľmi zaujímavé, bolesť som však necítil. (pichli ti anestetikum a ty si sa zmieril s bezbolestnou a však nepríjemnou stratou zubu). Prostredie, v ktorom som sa nachádzal nebolo žiadne.. zatiaľ tam bola všade okolo iba tma, ale nie ako v noci kedy nevidíš ani na seba.. seba som videl, čepeľ som videl. Tu sa teda objavilo moje telo, ale už prepolené, nehybne ležiace v tme. Ja som sa z neho vyzliekol hneď po tom, ako prepolené dopadlo na neznámu, tmavú zem. Bol to výstup z tela, ale dosť svižný (presne ako keď sa potopíš príliš hlboko, silný tlak ta donúti rýchlo vyplávať na hladinu).

    Vyletel som do vzduchu nad svoje telo, ktoré som videl zretelne, mohol som si koordinovať levitáciu. Dokázal som lietať rýchlejšie, pomaly, hore, dole, do strán. Keďže som videl dole svoje telo, nerozpoznal som, z čoho som sa práve skladal... bol som proste duch, akoby súčasť voľného priestoru cítil som sa ale stále prítomne ako v živote - bol som to ja. Pri pohľade na svoje telo som necítil žiaden zármutok ,či ľútosť, dokonca som si výrazne vydýchol, keď som sa z neho vyzliekol. (Ako keď máš konečne dovolené opustiť zubárske kreslo ale s tým rozdielom, že sa nejdem vrátiť do čakárne, ale že ťa posielajú do malej miestnosti samého, kde máš čakať na niečo, buď na výsledky alebo na ďalšie vyšetrenie.) Áno, cítil som, že čakám, nemal som kam ísť, mohol som lietať ale to nedávalo zmysel ísť niekam, proste bolo úplne jasné, že čakám.

    Čakal som v tmavom priestore pri mojom prepolenom tele (portál tam už nebol odkedy som dopadol). Náhle sa tmavý priestor okolo mňa začal meniť... z čiernej tmy sa pomaly rozjasňovala farba za farbou, až som sa nakoniec ocitol na ulici v Nitre. Bolo to konkrétne rázcestie pod zoborom, pri velkom kruhovom objazde, na chodníku, na strane brezového hájika, pri zástavke. (od piaristického kostola sa tam dá dostať autom rovno po hlavnej ceste). Táto ulica je veľmi hlučná, pravidelne sa tadiaľ premávajú stovky áut. Teraz tam bol ale kľud. Nikde žiadne auto, ani človek či zviera, žiaden pohyb, nefúkal vietor, nebola ani zima, ani teplo. Bol deň ale nie typický - svetlo bolo do zelena, akoby svietilo zelené slnko. A bola trochu hmla. Vôbec neviem prečo som sa tam ocitol, prečo práve na takom mieste. Vedel som ale, že to bola súčasť toho, na čo som musel čakať. Vtedy som si aj konečne začal uvedomovať, že som zomrel a že prichádza stretnutie s niekým s kým odídem. Nikto ani neprišiel, ani nezletel z neba, len som zrazu počul hlas - hlas to nebol ako taký - bol to môj hlas, podobal sa na hlas môjho svedomia, ale tento bol živší, tento hlas som nemohol ignorovať, ako sa to dá so svedomím. Cítil som však akoby vyššiu prítomnosť, ten pocit keď vieš že je v miestnosti ešte niekto, ibaže sa naň nepozeráš, nevidíš ho. Na začiatku nešlo o nejakú konverzáciu alebo rozhovor, skôr to bolo len o myšlienkach a pocitoch, nemusel mi nič hovoriť pretože som vedel čo odo mňa chcel. Bolo mi jasné, že som zomrel a že pre mňa prišiel, aby ma odviedol neviem kam.

    K výraznejšej komunikácii došlo, keď som začal keď som začal namietať. Znervóznel som totiž. Niečo sa mi nepozdávalo, cítil som, že niečo nie je v poriadku. Začal som cítiť smútok z odchodu a niečo mi našepkávalo, ale ja som nevedel čo. Bol to boj medzi mojimi myšlienkami a pocitmi. Hneď som si ale uvedomil o čo ide. Pocítil som silné nutkanie vrátiť sa za mojou milou. Láska vo mne zobudila energiu, ktorou som sa zrazu nemienil vzdať. Hneď ako som si vybavil jej tvár, tak akoby som v tom momente ja sám o tom celom rozhodol. Hovoril som, že ešte nemôžem odísť, že nechcem. Dlho som ostal pri spomienke na moju lásku, dlho som namietal, na nikoho iného som si nespomenul. Iba ona bola ten dôvod mojej vytrvalosti.

    Náhle začala „obhajoba“ (aspoň teda ja som to tak nazval, pretože to tak vyzeralo). Zrazu som pred sebou videl nejakú knihu alebo skôr to bol zoznam. Bola plná vypísaných riadkov. V jednom z tých riadkov bolo napísané moje meno, vedľa neho otázka:“ Bol Si?:...za dvojbotkou bolo napísaných iba pár slov, asi päť či šesť. Boli však napísané v nejakom neviem akom jazyku, boli to pre mňa úplne cudzie slová a ja som si začínal vyčítať, že som taký nevzdelaný, že im nerozumiem. Vedel som, že sa jednalo o moje skutky v živote, aký som bol, čo som robil. Ale podstatné bolo, že to bola otázka (Bol si..taky, taký a taký?) Tie slová mali veľmi hlboký význam, akoby v jednom slove mal byť celý zákon, to som aspoň cítil pri snahe rozlúštiť ich. Spomínam si niečo, že som už neviem ako prečítal (či už mi poradil ten hlas alebo som na to prišiel), že časť z jedného slova sa pýtala či som poriadny, či dokončím vždy to čo začnem. Nad tým som sa teda hneď zamyslel, keďže to bol jediný záchytný bod. Odpoveď bola však ťažká, pretože som o sebe vedel, že niekedy som v živote bol poriadny a niekedy som nebol. A teraz mam odpovedať a neviem ako. (ten istý pocit keď som na maturách stál pred komisiou čakajúcou na moju odpoveď, ktorá neprichádzala).

    Akoby som opäť znervóznel, popri tom všetkom som stále myslel na moju milú. Môjmu chápaniu sa pomaly vyjasňovalo (akoby mi poradil v mojej bezbrannosti), pochopil som, že toto nie je súd. Čiže to nakoniec nebola ani obhajoba. Tá otázka, tie slová neboli pre mňa pripravené ako na záverečné skúšky, nešlo vôbec o odpovede áno či nie. Išlo len o to, či som si vedomí aký som. Či chápem tomu, čo robím. To je jedno či som bol zlý alebo dobrý, tam sa nedalo nič zamlčať. Ak som bol zlý, chcel vedieť ako sa na to pozerám, či vôbec viem, že som bol zlý, či chápem, čo to znamená byť zlý. (A naopak to isté o dobre.) To som mal nájsť v tých otázkach, v tých cudzích slovách. On to vlastne všetko vedel, chcel iba, aby som sa nad sebou zamyslel, to som aj spravil, necítil som pritom žiadny strach.. naopak..pocit nádeje sa vo mne stupňoval každým úspešným pochopením, uvedomením si. Pri tom všetkom som mal stále na mysli moju lásku a tichú prosbu o návrat k nej. Zrazu bolo ticho, nič sa nedialo, kniha zmizla neviem kedy a žiadny hlas som už nepočul, už som necítil jeho prítomnosť. Opäť vo mne zavládol ten pocit, keď neviem čo mám robiť. Stál som stále na chodníku tej ulice, kam som vpadol z portalu (a teda kde som podľa všetkého havaroval na aute) a zase som nevedel čo sa deje. Ani som necítil, že by sa na niečo čakalo. Necítil som nikoho prichádzajúceho. Bolo to trochu napínavé. Nechápal som.

    No a potom sa stalo to, čo sa stáva väčšinou na konci sna - zazvonil mi budík a ja som sa zobudil, hneď som sa naklonil k budíku a neveriacky som čumel na čas 6:31. Celý deň som myslel na ten sen, to že som ho tak veľmi prežil a že som si ho takmer celý zapamätal ma presvedčilo, že to nebol obyčajný sen. Či už to bol nejaký odkaz alebo varovanie neviem, na to možno prídem raz.Každopádne sa mi nikdy predtým nič podobné nesnívalo. Keď som vo snoch zomrel, nikdy to nepokračovalo ďalej na rozdiel od tohto sna. Ale v takých snoch som si vždy pamätal príčinu smrti, v tomto bola príčina nejasná. Každopádne ono ani tak nešlo o definitívnu smrť. Beriem to tak, že som sa mohol vrátiť späť.

Bol to pre mňa zážitok, považujem to za skúsenosť, o ktorej budem vždy rád premýšľať.