Počas môjho života som s maminým krstným prehodila dokopy desať slov, ale vedela som, že je to veľmi dobrý človek.
Keď som mala 16 rokov, mamin krstný dostal mozgovú porážku a ostal ležať v nemocnici.
Vyzeralo to nádejne, ale nakoniec dostal ďalšiu, po ktorej padol do hlbokej kómy.
Každý už vedel, že to už nemá zmysel, ale ja som sa za neho každú noc od jeho padnutia do kómy modlila a ronila slzy.
Až prišiel ten osudný deň.
Bohužiaľ sa toto všetko dialo počas decembrových prázdnin a táto udalosť sa odohrala presne na Silvestra.
Ráno som sa zobúdzala s pocitom, ako keby sa mi niekto šťúral v uchu.
Najprv som tomu neprikladala žiadny význam, pretože som bola ešte rozumom niekde v snení.
Keď ma to ale nenechalo byť, otvorila som poriadne oči a na moje prekvapenie vedľa stromčeka a vedľa mojej postele stál mamin krstný, ktorý sa na mňa usmieval.
Aj keď bol zhmotnený z bielej hmly, no tvár bola jasná s jeho typickými okuliarmi, preto som vedela, že je to on.
Šťastným úsmevom sa na mňa usmieval a veľmi rýchlo sa pred mojimi očami rozplynul.
Vydesilo ma to natoľko, že som sa v tom okamžiku doslova od strachu hodila na zadnú stenu a skoro si vybila dych.
Zo strašne boľavým chrbtom od toho úderu som sa rýchlo prehodila na druhú stranu, hlavou k stene, a snažila sa zaspať najrýchlejšie ako to bude možné.
Popri prehováraní samej seba, že je to blbosť a nemohlo sa mi to stať, som zaspala ani neviem ako.
Duch maminho krstného mi ale pokoj ešte nedal.
Znova ma zobudil špáraním sa v mojom uchu akoby ho to ani nezaujímalo, že som konečne zaspala.
V tom momente som si povedala, no dobre teda, keď tak veľmi chceš budem hore.
Vstala som a zapla som si telku, no v tom som len vytreštenými očami na ňu kukala a neverila vlastným očiam.
Ešte večer som si pri modlení priala, aby ma Pánbožko zobudil o tej a tej hodine, že mi ide Scooby Doo (nemôžem si pomôcť, ale milujem tú rozprávku :D ), pretože som ho veľmi chcela pozerať.
No a v tej telke išlo práve to.
Maminin krstný ma asi pomimo toho vypočul a chcel mi splniť moje želanie za to, že som sa za neho modlila.
Keď mojej mamine počas dňa zvonil mobil, ona ho zdvihla a potom mi so smutným výrazom na tvári povedala, že krstný je už mŕtvi, že umrel v to ráno (asi tak hodinku predtým ako ma budil).
Už v tej dobe som bola zvyknutá na všelijaké úkazy a duchov (zo snov najviac), že som sa na ňu pozrela a s kludom som jej povedala: Mami ja to už viem od rána, skôr ako ty, pretože sa so mnou prišiel rozlúčiť.
Mama na mňa kukala ako na puka, ale ona dobre vedela a vie, že máme v rodine každý dar (samozrejme, že aj ona).
Celý deň som nad tým premýšľala, že aj keď sme sa moc nerozprávali, bola som prvá osoba, ktorej takto zdelil, že je už preč, a ma to z jeho strany teší :-)

Môj Alanko...

    Bol to krásny vlčiak, ktorého sme mali u mojej babky, otcovej mami, kde žil aj môj dedko (príbeh v predchádzajúcej časti).
Keď som bola menšia, vôbec som si ho nevšímala, ale cítila som, že nás niečo spája.
Po čase ako som rástla, to bol môj jediný a najlepší kamarát, akého som v tom zlom období potrebovala.
Viem, že nedokázal hovoriť, ale ja som vedela a aj sám mi to dokázal, že mi rozumie.
Vždy som cítila, že v ňom niekto je, nejaká duša človeka, ktorá sa v tomto živote ocitla v tele psa.
Jeden čas keď umrel môj deduško som mala s Alana pocit, že deduško je v ňom, ale to nemohla byť pravda, pretože deduško sa skrýval občas v babkinom kocúrovi.
Vždy keď mi bolo najhoršie alebo keď som cítila, že s ním musím byť, som prišla k babke a maznala sa s ním.
Nebol už mladý, čo mi vyhovovalo, pretože bol veľmi kludný. V jeho mladšom veku na mňa zvykol s času na čas skočiť a dal mi najavo, že sa mi veľmi teší.
Vždy keď som pri ňom plakávala, pozrel sa na mňa tým jeho smutným pohľadom a oblízal mi ruku.
Mohla som ho kludne objať, aj keď ma mohol kusnúť, pretože vždy v ňom s polovičky prebývala duša psa.
Pri objatí na mňa vrčal, ale keď som mu povedala, že mi je jedno či mi ublíži alebo nie, vždy ho budem veľmi ľúbiť.
V tom si jeho ľudská časť uvedomila, že ho strašne ľúbim a nedokáže mi ublížiť. Prestal vrčať a užíval si chvíľku mojej lásky.
Alanko mi vždy rozumel. Keď sa naše pohľady stretli, vždy som vedela ako sa cíti a čo potrebuje, a aj on mal tie isté pocity.
Pri strete našich pohľadov sa mi stalo, že som si v duchu myslela: Poď sem ku mne a on naozaj vstal a podišiel k mojim nohám ako keby vedel, že som ho práve volala.
Ako som rástla ja, tak starol on a aj jeho pamäť. Občas sa mu prihodilo, že mal stavy zúrivosti a bolo ho treba nehať napokoji.
Vždy mi babka, otec alebo jeho bratia vraveli, nech idem dnu a nepokúšam ho, aby ma nekusol.
Ja som na ich reči vždy kašlala a išla k nemu. Nikdy ma nepokúsal, pretože ma ľúbil.
Raz takto tiež mal svoj deň a tak všetci išli dovnútra, len ja som ostala vonku.
Otec mi s hnevom vravel, neh idem tiež lebo ma pokúše, ale ja som na jeho reči nedala a podišla som k nemu.
Vrčal na mňa a škaredím pohľadom zazeral do mojich očí.
S kľudom som si k nemu čupla a povedala mu so slzami v očiach: Alanko, dobre vieš, že ti neublížim, že ťa veľmi lúbim a zostnem tu s tebou.
A aj keď ma kusneš, nič sa nezmení, vždy tu budem s tebou a budem ťa ľúbiť.
V tom okamžiku som ho chytila za labku a čakala som, čo sa bude diať.
V momente prestal vrčať, oblízal mi ruku a s láskou v jeho očiach sa na mňa pozrel.
Bol práveže veľmi rád, že je niekto s ním v tejto jeho ťažkej chvíli.
Nedokázala som bez neho byť ani len chvíľku a stále som na neho myslela.
Po deduškovej smrti nám ostal len on ako spomienka na neho.
No ako to už býva zvykom, všetko dobré sa raz skončí.
Keď som mala 16 rokov tak to s ním išlo dolu vodou, pretože mu odchádzali zadné nohy.
Vedela som, že to raz príde, ale vravela som si, že nie teraz.
Jednej noci sa mi s ním snívalo, no už bohužial presne neviem čo, ale viem, že po prebudení som vedela, že dlho tu s nami už nebude.
Asi tak o týždeň neskôr mi babka povedala, či sa nechcem ešte rozlúčiť s niekým koho veľmi ľúbim a ja som vedela s kým.
Povedala som jej, čo je s Alankom? a ona mi na to, že neh prídem rýchlo k nej.
Po rozhovore s ňou ma chytila pankika, záchvat plaču, pretože som vedela, že niečo s Alankom nie je v poriadku.
Všetka bolesť, ktorú som celý týždeň v sebe dusila, vyšla na povrch. Nedokázala som zastaviť svoj plač a skoro som od toho všetkého odpadla.
U babky som bola za desať minút, pretože bývala od nás kúsok.
Tam som sa dozvedela to, čo som už vedela. Na druhý deň dajú Alanka utratiť, pretože sa už chudák ledva hýbe a má veľké bolesti.
Celý deň som bola s ním a plakala som. Moje posledné želanie v ten deň bolo: Mohol by si mi v mojom živote priniesť niekoho, kto ma bude mať naozaj rád, tak ako ty?
Vtedy mi znova oblízal ruku a pozrel sa na mňa tým svojím pohľadom, v ktorom som videla niečo zvláštne a upokojujúce.
Na druhý deň sa to udialo veľmi rýchlo. Vyšla som von, no nemohla som byť pri ňom, pretože sa zverolekár bál aby som sa náhodou nenapichla na injekciu.
Alanko pekne zaspinkal, dala sa mu druhá injekcia a už bol na druhom svete.
Bolo mi nanič, hlavne keď som videla ako z neho všetko vyteká a aký má bezduchý pohľad.
Naposledy som ho pohladkala a otec s jeho sestry priateľom ho dávali do vykopanej jamy.
Otec ho dával do polohy ako to mal Alanko rád, no v tom sa im pohol a s rozprestrenými ušami, s bezduchým pohľadom sa naposledy na mňa pozrel. Nevydržala som to a utekala som odtiaľ preč.
Po tejto udalosti som večer mala nočnú moru, ktorej neprikladám žiadny význam, pretože to boli čisto moje pocity s toho dňa.
No predsa nadišiel čas návštev ;-)
Keď som už nevládala žiť, poprosila som Alanka či by sa mi nachvíľku nezjavil, pretože ho veľmi potrebujem.
V noci ako som zaspala sa mi s ním sníval sen.
Bola som u babky na chodbe a ako obvykle som si rýchlo obúvala tenisky.
Vybehla som na dvor a šťastím bez seba, že som zbadala moje šťastie som vykríkla: Alanko, ty si tu.
Utekala som za ním, že ho objímem, ale na moje prekvapenie som bola zrazu na zemi a on mal packu na mojej hrudi pri srdiečku a pýtal sa: Dávaš pozor na babku?
Prekvapená s toho, že sa pýta presne to isté ako môj dedko som odpovedala: Áno.
Alanko povedal, že tak je dobre a zrazu bol preč.
Nechápala som, prečo sa ma pýta to isté ako dedko a nechápem to dodnes, no splnila som všetko o čo ma žiadali, aby boli spokojní.
Síce som s Alankom mala tri sny, pamätám si len na dva z nich. Na tento a ešte druhý, na ktorý mám veľmi dobré spomienky.
Vždy keď mi bolo najhoršie, Alanko prišiel.
Keď som bola už veľmi na dne a večer v posteli prosila o to, aby sa mi zjavil, mala som krásny sen.
Ležala som v akej si izbe a spala na akej si posteli. Zrazu som sa zobudila a on bol vedľa mňa.
V momente som sa rozplakala, a aj keď som mu nevidela do tváre, vedela som že to je on a oprela sa o neho.
Pri tom ako som vzlykala, pýtal sa ma čo mi je, čo ma ťaží.
Ja som mu vravela, že už nevládzem, že to chcem skončiť a odísť za ním, že nám bude dobre (bolo to tým, že som v živote mala smolu, okolo seba zlých ľudí, jednoducho môj život nebol ako v rozprávke a plus k tomu sa pridala aj Alankova smrť).
No on mi na to: Nie Eliška nikam nepôjdeš, neboj bude to dobré.
Akoby som vedela, že všetko bude naozaj fajn a viac som sa ponorila do jeho srsti, prestala som plakať a obaja sme sa zohrievali pri okne na slniečku, kým som sa nezobudila.
Bolo mi tam tak fajn, taký pokoj ako v tom sne s ním som dávno nemala, prajem také niečo zažiť každému.
Aj keď mi Alanko moc chýbal, v mojom vnútri som mala zmiešané pocity, pretože som cítila, že všetko čo povedal sa splní.
V ten istý rok som mala na ten ďalší v horoskope napísané, že stretnem niekoho, koho budem veľmi ľúbiť a aj on mňa.
Na Silvestra sme boli u môjho uja, otcovho brata, a oslavovali sme príchod nového roka.
Od Alankovej smrti som na neho stále myslela a aj na to, že budúci rok má byť výnimočný.
Po polnoci som hľadela na nebo a túto vetu som si neprestajne opakovala dokola.
O tri mesiace na to som si začala písať s jedným milým chlapcom cez pokec, neskôr cez icq a neskôr,v máji (pol roka po Alankovej smrti) sme sa stretli.
Bol naozaj milý, zlatý, pozorný a vytrvalý. Povedala by som, že mal povahu Alanka.
Nuž po čase nielen jeho povaha nasvedčovala tomu, že to je to, čo mi Alanko splnil, ale aj jeho meno znelo súzvučne s Alankovým.
Volal sa Milan. Alan=Milan. Alanko-Milanko.
Bola som a som doteraz šťastná, pretože sme stále spolu :-)
Aj keď tomu budú tento rok štyri roky čo Alanko nežije, nie je dňa kedy by som na neho nemyslela.
Doteraz ho veľmi ľúbim a navždy mu budem vďačná za to čo pre mňa spravil.

    Ďakujem Vám, že ste si túto ďalšiu časť prečítali a dúfam, že sa Vám páčila.

    Dakedy znova sem pridám ďalšiu časť.
    Takže sa máte na čo tešiť :-)

Vydáno: 7. 4. 2012

Přečetlo: 2034 čtenářů

Autor (vložil): Schadell

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno

Zpět na příběhy..

Komentáře k příběhu...

Předmět:

Datum:

Jméno:

¤ dlouho

7. 04. 2012 11:33

iveta

¤ Smutné, ale krásné

7. 04. 2012 0:13

Dana P.

Číst komentáře