Znova zaspávam a snívam sen...

    Som na pláží a pozorujem more. Cítim slaný a vlhký vzduch. Asi po každých desiatich metroch je jedna lavička. Sú tam ľudia, oblečení v čiernych odevoch. Mám pocit, že len ja som iná, asi nemám čierne šaty.

    Prichádza ku mne manžel a za ruku vedie štvorročné dievčatko. Spolu si sadáme na prázdnu lavičku a pozorujeme ten príboj vĺn. V diaľke vidím vlnu, je to moja vlna. Stojím na brehu blízko mora a v náručí objímam to nádherné dievčatko. Prichádza vlna, ešte pozriem na muža a poviem: "Vezmi ju, už musím ísť." Podávam mu dieťa a ja sa strácam vo svojej vlne, ktorá ma vťahuje do hlbín mora. Prekvapujúco rýchlo a s ľahkosťou delfína prekonávam vodu. Viem smer. Poznám cieľ.

    Vynáram sa v jaskyni. Je tam žena prenáramne podobná Kleopatre, sedí pri vani a kúpe muža. Žena sa na mňa usmeje. Vychádzam z vody a pokračujem v ceste.

    Už sa nevidím, ale vidím starca s bielymi fúzmi a dlhou bielou bradou i vlasy má snehobiele. Za ním je veľká knižnica naplnená knihami. A ten muž vraví: "Nebojte sa, je v poriadku, nezomrela. Ale ak raz cestu započneš, treba ju dokončiť. Niet cesty späť."

    Keď som sa zobudila, dlho som o tomto sne premýšľala. Ak začnete hľadať sami seba, je potrebné dôjsť do cieľa, aj o tom je život.

    Ja som tento sen pochopila ako vstup do duality, napríklad na našu Zem.

Tento sen sa mi sníval asi pred rokom a pol.

Vydáno: 5. 6. 2010

Přečetlo: 1528 čtenářů

Autor (vložil): Tatiana Horňáková

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno

Zpět na příběhy..

Komentáře k příběhu...

Předmět:

Datum:

Jméno:

¤ Pán Zbyněk,

7. 06. 2010 21:01

Tatiana Horňáková

¤ Pro autorku

7. 06. 2010 16:05

Zbyněk P

Číst komentáře