Dobrý deň,

mám 48 rokov a pred asi 7 rokmi som zažil niečo, čo môj názor na našu smrt nielenže zmenilo, ale hlavne odbúralo zbytočný strach z nej.

Prežíval som náročné roky, manželstvo s tromi malými detmi, náročná práca v zahraničí a následne podnikanie na plný plyn. V jeden večer tesne nad ránom som zrejme na nejaký čas prestal dýchat, začali mi tŕpnut ruky, nohy a celé telo, čo som pocitoval počas spánku, no myslel som si, že je to len sen. Po prebudení a zážitku, ktorý som mal počas tohto stavu som sa zobudil s trhaným dychom, akoby som mal zapadnutý jazyk, ležal som na chrbáte a chvílu mi trvalo, kým som bol celkom schponý vstat z postele.

Čo som prežil v tú nezabudnutežnú noc?

    Po stŕpnutí tela som začal mat pocit, že sa začínam vznášat v tmavom priestore a zároveň cítim čím ďalej tým viac, že moje telo je stále lahšie a lahšie. Zrazu som sa ocitol vo vežkom priestore, presvetlenom neobvyklo a nepopísatežne krásnou jemne modrastou farbou bez ohraničenia. Moje telo, i keď som ho nevidel a nevnímal, takže skôr ja alebo niečo zo mňa, neviem či to nazvat dušou, vedomím alebo niečim iným sa vznášalo týmto priestorom smerom akoby hore, pričom ja som vnímal skôr tento úchvatný priestor dolu a do bokov. Zrazu som mal pocit, že už nevážim ani gram, ani miligram, že som bez hmoty, že som niečo vznášajúce sa vo priestore, začal som mat pocit, že som telo úplne opustil. Bol to pocit maximálneho blaha, slobody, necítil som žiadnu bolest, tlak, zmazali sa mi všetky nastávajúce povinnosti, ktoré na mňa čakali, nemal som vtedy žiadne negatívne myslenie, prežíval som len neskutočne nikdy na zemi ludsky neprežitý a neopísatežný pocit štastia, lahkosti a volnosti.

    Začal som si uvedomovat, že zomieram a pohybujem sa v dimenzii za hranicou života. Pootočil som svoje ja smerom dolava hore, z kadial sa v dialke začínal velmi pomaly približovat akýsi zemsky neopísatelný žltkasto zlatistý oblak a tento sa stále zväčoval. Neodvážil som sa dívat dlho na tento oblak, nakožko som veriaci a tušil som, že v tom oblaku môžem uzriet Božiu podstatu, samozrejme nie Boha ako takého, ale jeho blízkost v nejakej nám zomierajúcim luďom prístupnej forme. Mal som zato, že si nezaslúžim pozriet sa do tohto neopísatelne krásneho svetla, ktoré sa šírilo inými fyzikálnymi smermi, malo nielenže nepopístažnú farbu ale aj energiu, bolo to ako niečo živé, čo akoby plávalo priestorom, niečo, čo nikto nemohol na zemi vidiet ani v tej najlepšej televízii pri najlepšom fantastickom filme spracovaného najnovšou videotechnikou. Bolo mi neskutočne dobre a cítil som sa tu ako-ako to nazvat- v raji alebo ako by som si hovoril-už si doma vo večnosti. Vtedy som sa prihovoril potichu myšlienkou svetlu a Bohu. Zomieram pane, ako je tu dobre, takže toto si Ty pre nás pripravil po smrti, toto je ten náš druhý svet, tento úžastne krásny slobodný priestor blaha a neopístažného štastia. Kde to vlaste Pane je? Je to od zemi ďaleko, alebo je to len iná dimenzia sveta v našom tom istom kozmickom priestore?

    Bol som zmierený že zomieram a chcel som vežmi vidiet stále viac a viac tej krásy. Uvedomoval som si ale zároveň, že teraz mám čas povedat svetlu slobodne čo si myslím a to teraz hneď, pretože ak prejdem cez svetlo ďalej, možno už nebudem môct povedat moju druhú myšlienku, ktorá ma vtedy napadla. Povedal som: je tu krásne a bolo by mi tu vežmi dobre, ale čo spraví Bože moja manželka teraz ráno, keď sa zobudí a uvidí ma mŕtveho v posteli pri nej? To bude pre ňu ale šok. Čo moje deti, kto sa o ne postará?

    V tú chvížu nasledovalo akoby okamžité zhasnutie svetla, cítil som, že letím neskutočne rýchlo v tme a prebúdzam sa kašlajúc a rýchlo dýchajúc na posteli. Srdce mi bilo rýchlo, cítil som triašku a mal som ešte chvílu stŕpnuté končatiny. Pozeral som sa do stropu, neviem ako dlho a pripadal som si ako tažký predmet, ktorý niekto vyhodil z domu. Díval som sa na okolie, pozrel na manželku, ktorá spala a všetko naokolo mi pripadalo akoby lacné, priam nepotrebné, túžil som sa vrátit a bol som zmätený. Ale usmieval som sa, bol som neskutočne vďačný za tento životný okamih. Pýtal som sa: čím som si to zaslúžil? Prečo ja? Bol to isto krásny bónus od Boha, vzhliadnút svet po živote a som mu zato nesmierne vďačný a budem celý život.

    Neviem čo ma to napadlo, ale vstal som, išiel som sa prejst po dome, mohlo byt cca 5 hod.ráno, bolo už slabé svetlo a prechádzal som sa po ňom možno aj 2 hodiny pokial sa nezobudila manželka. Pamätám sa ako som otvoril vchodové dvere na dome a pri pohlade von som sa zvláštne usmial, mo?no až sarkasticky s myšlienkou, že táto krása a život sa s tou čo som pred chvížou zažil nedá porovnat. Stál som vo dverách a predstavoval som si, že taraz niekto pôjde po ceste, možno nejaký zlodej so zbraňou v ruke a bude ma chciet zastrelit a ja mu nebudem klást najmenší odpor, skôr ho budem lutovat, že je tak nízky a nevedomí a že vlastne mi len pomôže dostat sa tam, kde je krajší a neskutočne pekný svet.

    S úsmevom mu poviem, me tým vôbec neublížil. Neviem čo ma to napadlo, ale tu som si uvedomil, že smrti sa už jednoducho viac nebojím.

    Od tejto chvíle sa bojím len toho, aby som si ten krásny život tam na druhej strane mojim terajším životom skutočne zaslúžil. Tu sa moje názory s ludmi na okolí rozchádzajú. Nechápu ma, možno neveria, že sa smrti nebojím, chcú večne tu, chcú byt stále krásny, mnohí bohatí, stále večne zdraví, tu na tomto svete. Nechcú počúvat o tom, čo som prežil, lebo oni chcú žit len taraz. Od tej doby nechápem čo je to závist, neláska. Nezvládam ale nelásku a necit od okolia, nechápem, ako môžu žit ludia deň čo deň, roky v neláske bez odpustenia. Nechápem bezduché reči, lacné filmy, hlavne filmy a hry pre deti kde tečie krv, kde panuje zabíjanie a necit k životu.

    Pretože to podstatné pre každého z nás nie je prázdny život bez lásky, tu na tomto svete, ale isto neopístažný krásny život na druhej strane našeho žitia, ktorý skutočne existuje.

Vydáno: 27. 12. 2009

Přečetlo: 6050 čtenářů

Autor (vložil): Ján M

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno

Zpět na příběhy..

Komentáře k příběhu...