    Tento príbeh sa nestal mne, ale mojej mamke. Ja síce na takéto veci verím a v poslednej dobe si rada prečítam o skúsenostiach iných ludí, ale sama som nič podobné nezažila. Bude to tým, že nie som na tieto veci zjavne vnímavá a neoplývam ani citlivostou. Myslím, že podobné zážitky sa môžu stávat iba niektorým luďom. Ale spät k príbehu.

    Stal sa, keď mala mamka štyri roky. Na čo si kto spomína zo štyroch rokov? No jej zážitok bol tak silný, že si ho zretežne pamätá až doteraz. Teda v tej dobe jej starý otec ležal v nemocnici. Mama rozprávala, že už bol z najhoršieho vonku, dokonca sa cítil vežmi dobre, a tak ju pri najbližšej návšteve jej babka vzala so sebou. Práve vtedy však bola silne rozčarovaná. Od malička totiž bola silnejšej postavy a počasie to leto bolo strašne horúce, tak sa jej mama rozhodla, že ju dá ostrihat. Ostrihali ju úplne nakrátko a malá parádnica sa cez ti nemohla preniest. Po krátkej návšteve, keďže dedko mal byt už čoskoro prepustený, sa schystali na odchod. Mamka si znova spomenula na vlasy, prišlo jej lúto a rozplakala sa. Dedko ju pohladil po hlave a povedal: „Ale ta ošklbali ty moje chúďa.“ Vo dverách sa mamka ešte otočila a zakývala mu. Posledný pohlad, dotyk, dokonca slová teda patrili jej. Krátko po ich odchode totiž deduško zomrel. Je všeobecne známe, že ludia tesne pred svojou smrtou sa začnú cítit lepšie, dokonca vyzerajú zdraví, no potom príde koniec. Tak to bolo aj v tomto prípade.

    Neskôr sa pripravoval pohreb. Truhla bola vystavená v izbe, pri hlave i konča nôh horeli sviece. Okolo sedeli ludia z dediny a plakali. Mamka spomína, že sa tam len tak plietla luďom pod nohy, až ju nakoniec vyhnali do spálne. Bolo jej lúto, že je každý taký smutný, preto si viete predstavit tú radost, keď v spálni uvidela deduška. Sedel tam na stoličke v obleku, v náprsnom vrecku mal bielu vreckovku a volal ju k sebe. Nemala však čas poslúchnut, veď ludia tam plakali a ona mala pre nich radostnú správu. Vletela rýchlo spät a nadšene každému oznamovala: „Prečo plačete, veď dedko nezomrel, sedí v izbe!“ a tahala svoju mamu (moju babku) za ruku. Každý sa len neveriacky pousmial a aby dietatu vyhoveli, šli za ňou. Aké však bolo jej prekvapenie, keď v izbe nebol. Chcela prehladat dom i dvor, ale jej mama s babkou ju upokojovali, že sa jej to všetko iba zdalo. že dedko tam nemohol byt, lebo zomrel a leží v izbe. A malé dieta ich predsa nemohlo presvedčit o opaku...

    Na záver chcem dodat, že aj neskôr sa jej dedko zjavoval a to dokonca približne do pätnástich rokov. Vždy keď spala v izbe na prízemí sa v noci prebúdzala na to, ako na ňu dedko vykúka spoza skrine a rukou ju volá k sebe. Myslím, že jej chcel niečo povedat, ale mamka mala vždy privežký strach, skryla sa pod perinu a kričala, nech ide preč. Keď ďalšiu noc odmietla v tej izbe spat, moja babka (jej mama) ju vždy vysmiala, že si vymýšla. Dnes to už trochu lutuje, že nezistila, čo dedko chcel.

    No a pradedko tesne po pohrebe chodil aj k svojej žene, mojej prababke. Vždy si k nej lahol do postele. Prababka už nevedela, čo má robit, no nakoniec jej ludia poradili, aby sa ho spýtala, čo chce. Tak aj urobila a dedko jej povedal, že mu zabudla dat peniaze. Mali totiž taký zvyk, že sa mŕtvemu dávali peniaze do truhly, na prievozníka, či na čo (presne neviem). Tak ich prababka odniesla na cintorín a zahrabala do hliny na hrobe. Odvtedy už mala pokoj. Nabudúce iný príbeh.....

Vydáno: 29. 3. 2009

Přečetlo: 2519 čtenářů

Autor (vložil): Inka

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno

Zpět na příběhy..

Komentáře k příběhu...

Předmět:

Datum:

Jméno:

¤ Peniaze v truhle

6. 04. 2009 7:58

OLGA

¤ odpoved

29. 03. 2009 21:16

Inka

¤ k příběhu

29. 03. 2009 14:20

Liban

Číst komentáře