    Stalo sa to len pred nedávnom... Mam 14 rokov a rada by som sa s Vami podelila o svoj trochu nepravdepodobný príbeh...

    Bývam na Slovensku (ako je Vám snáď už hneď jasné) a asi pred pár mesiacmi som odišla na jedno liečenie v Tatrách. Vtedy som ešte nevedela, aké zážitky si odtiaž odnesiem. Viem, že každý moj další pobyt prinesie so sebou nepravdepodobné veci, ale toto bolo pre mňa až ,,prisilné cafe".
Sama verím na paranormálne veci a pod. to znamena, že nie som žiadny realista a tvrdo bojujem za svoju vieru a presvedčenie. Vždy, keď bývam sama alebo som v krúžku ludí, ktorí majú rovnakú vieru ako ja, radi komunikujeme s inými bytostami mimo náš svet. Mysleli sme si až doteraz, že je to nemožné a práve preto sme sa len márne pokúšali, aj keď naša viera bola prisilná, no nie na to, aby sme s nimi skontaktovali.
    Raz mi to nedalo a rozhodla som sa, že vyvolám svojho tzv. strážneho aniela, ktorý vždy verne stojí po mojom boku a dost často sa s nim zhováram, i keď len myšlinkami a pohladu z očí do očí. Možno práve to ma dohnalo k tomuto skutku, no teraz by som to už za žiadnych okolností neurobila, pretože anieli a iné bytosti stojace pri Najvyssom (inak Ho nazývate Boh, no anieli ho volajú práve takto. Nie som žiadna veriaca v tom zmysle, že chodievam do kostola a pod., no mám svoj prostriedok, ako sa s nimi kontaktujem, aj to sa stalo po tomto zážitku).
    10x sme odriekli formulky na vyvolávanie a čakali sme, čo sa bude diat. Celý čas som ho počula a odovzdávala som jeho slová ostatným, no mala som nedobrý pocit. Povedal mi, že Brána do nášho sveta bola narušená a on k nám nemože príst (mohli v tom byt aj iné veci, pretože v jeho slovách som pobadala mierny náznak nepokoja ako vo chvílach, keď sa pokúša klamat a to anieli práve nedokážu) a ak aj hej, tak len na chvílu a nebude sa moct ukázat ostatným.
    V tej chvíži som uvidela prstenec žiarivého svetla a v ňom Jeho. Bol tak ako po x-krát pred tým: obyčajný chlapec v bielom lanovom tričku a nohaviciach možno len s trocha sinavou tvárou ako na mňa hladí a v tvári má až skoro groteskný výraz vážnosti. No, v jeho pohlade bolo viac.. a ten mi značil, že po jeho odchode sa toho vela udeje. Potom zmizol (nikto okrem mňa ho nevidel a podaktorí mi nechceli verit, že som si ho len vymyslela a všetko ostatné rovnako), no pochybovačné tváre ostatných umiernil silný závan vetra (v tej izbe nebolo otvorené žiadne okno, balkón ani dvere a do tej chvíle, kým sme nezačali vyvolávat, bolo v miestnosti príjemne teplo) a dvere, ktoré boli do tej chvíže pevne zavreté, sa otvorili s hlasným zaškrípaním, načo všetci zostali stát ako primrazení a nikto nevidal ani hláska. Presvedčila som sa, že za nimi nikto nebol a tak ich logicky ničia ruka nemohla otvorit. Vtedy som pochopila..
    Usmiala som sa a vysvetlila som im, že to bol odkaz od Mária, aby už nemali pochybnosti a viac ho neurážali. Od tej chvíle (dovtedy som nemala žiadnu zvláštnu schopnost okrem schopnosti kontaktu s mojim anielom, ale to hádam skoro každý, kto verí v tieto veci a má toho svojho) sa podla slov mojho strážneho aniela udialo vela vecí. V jeden deň sme vyvolávali kamarátkinu mamu, alebo prababku, alebo niekoho iného, neviem, lebo tých ludí, s ktrorými som sa potom skontaktovala, bolo naozaj vela a spomínam si len na málokho z nich. Zoberme to tak, že to bola kamarátkina matka, ktorá zomrela krátko potom, čo sa ona narodila.
    Sprvu sa nedialo nič zvláštne, no potom ma ovanul studený chlad taký mŕtvolný, že mi z toho až vyskočili zimomriavky na chrbte a podla slov mojej kamarátky som sa začala nekontrolovane triast (doufam, že mi veríte tí, čo to čítate, pretože to nie je žiaden výmysel a pevne dúfam, že mi moj zažitok niekto vysvetli).
    Zbadala som ženu výchádzajúcu z dverí márnice. Mala holú lebku, ktorá sa vo svite slnka blyštala, povedala by som blyštala sa ako čepel meča a v ruke mala čosi čierne, čo som rozpoznala, až keď si to dala na hlavu. Bola to parochňa, ktorá len zvýrazňovala je ostré črty tváre a troca prepadnuté líca. Mala ofinu, ktorej koniec sa šahal ako čierna linka tesne nad obočím a na rovno zasrihnuté kdesi kúsok nižšie pod ušami. Spýtala som sa jej (bol to len prenos myšlienok, pretože inak sa s nimi kontaktovat nedá, to som vybadala aj pri rozhovoroch s Máriom, pretože nidy neotvoril ústa a ani brvou nepohol. Rovnako to bolo aj s tou ženou), či je skutočne tá a tá a či sa s ňou možem porozprávat. Pri všetkom prikývla a tak sme sadli na drevenú lavičku, ktorá bola po obidvoch stranách stola a až teraz si spomínam, že odtieň dreva naberal nenápadnú čiernu.
    Náš rozhovor sa vyvíjal asi takto a vela z toho som nevyrozumela a častokrát som musela aj hádat mená, na ktoré sa ma pýtala kamarátka (zjavne mi neverila a chcela mat istotu v rodinnych faktoch, ktoré som nemala ako vediet iba ak prostredníctvom matky) lebo som ju často videla rozmazane rovnako, ako som hmlisto a velmi vzdialene počula jej slová. Neviem prečo, ale stáva sa mi to často, keď sa rozprávam s niakym mŕtvym a mám pocit, že je to preto, že asi nemám vela kludu na skontaktovanie a rozhovor.
    Povedala mi, že je velmi rada, že počuje aspoň cezo mňa svoju dcéru, pretože tu vo svojom svete nikoho z jej žijúceho príbuzenstva nemožete vidiet ani počut. S mojej a jej ikeď trocha vzdialenej prítomnosti. Kamarátka bola velmi prekvapená rovnako ako aj ja, lebo to bolo poprvýkrát, čo som sa skontaktovala s mŕtvym a nevedela som, že to dokáže. No, od tej chvíle sa s nimi kontaktujem velmi často a mám radost odovzdávat odkazy na obidve strany a srdce mi radostne plápolá, keď vidím, ako sa ten dotyčný nehlzčne teší a smeje z noviniek v našom svete a častokrát aj vtipkuje, čo som na mrtvého doteraz nepredpokladala, pretože sa zdá, že žijú skoro rovnakým životom, i keď tam, kde sa nachádzajú, je ich život predsalen trochu iný ako náš tu. Som niečo ako posol správ na obidve strany.

    Od tej chvíle je moj život plnohodnejší a nabral nový zmysel, pretože moja práca ma naplna šťastím, i keď o tom vedia len ludia, s ktorými sa kontaktujem s ich mŕtvymi príbuznými. Nikto okrem nich, bohužial je to práve moja rodina a moji blízcki, ktorí mi hádam nikdy neuveria a preto sa to bojim niekomu povedat. Až teraz som sem napísala svoj trochu nepavdepodobný príbeh, no keď vidím, že nie som sama a vidím, čo sa stáva iným, nie som taká osamotená, ako sa mi to stáva často.

    Dúfam a poteším sa, keď mi niečo napíšete do kontaktov.
                Ďakujem
                        Alík

Vydáno: 26. 7. 2008

Přečetlo: 2888 čtenářů

Autor (vložil): alikxxx1710

TIP: Pro zobrazení všech příběhů autora klikněte na jméno

Zpět na příběhy..

Komentáře k příběhu...