• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Články

- Zamyšlení -

    Možno v minulosti bolo obdobie, kedy mi išlo o život, ak som nebol kresťanom. Našťastie, toto obdobie je za nami. Ale počnúc buržoáznymi revolúciami v západnej Európe sa situácia zmenila. Napriek tomu tu cirkev je takmer dve tisícročia. Prežila všetky vojny, ríše, režimy počnúc rímskou ríšou až po pád komunizmu. Prečo? V kresťanstve je niečo, za čo sa oplatilo mnohým žiť, slúžiť, zomrieť. Minimálne myšlienky, pre ktoré bolo treba žiť. A myslím, že toto je príčina, prečo cirkev prežila do dnešnej doby.

    Nebudem spomínať všetkých svätých, ktorí pre cirkev, pre Boha, Ježiša, ale aj pre obyčajných ľudí niečo urobili. Spomeniem len niekoľko najvýznamnejších a najznámejších, ktorých by mohli poznať aj zarytí ateisti. Úmyselne nebudem spomínať také mená ako svätí Mikuláš, Cyril, Metod, Gorazd, Svorad. Tieto osobnosti by mal každý poznať zo školy.

    František z Assisi bol synom kupca, bohatého mešťana. Žil život plným dúškom, hýril, užíval si. Napriek tomu po nejakom čase zanechal takýto duchovne prázdny život, odišiel z domu, stal sa potulným kazateľom, hlásal chudobu, patril medzi prvých reformátorov morálne skazenej cirkvi. Neskôr založil reholu známu dnes ako rád Františkánov. Františkáni sa neskôr venovali chudobným, chorým,... Rovnako jeho súčasníčka „kolegyňa“ Klára založila rád Klaristiek. Rovnako aj ona pochádzala z bohatej rodiny a rozhodla sa žiť duchovným životom v chudobe. Prečo?

    Českí bratia môžu byť hrdí na svoju krajanku Anežku Přemyslovnu vyhlásenú v novembri 1989 za svätú. Čím sa vyznamenala? Bola dcéra kráľa, zanechala život na kráľovskom dvore, stala sa rehoľníčkou a vďaka podpore svojej kráľovskej rodiny založila v Prahe prvú nemocnicu pre chudobných a venovala sa ich opatere, liečeniu. Spočiatku sa osobne starala o chorých, neskôr sa stala predstavenou a zabezpečovala financie. Aj ďalšie mužské a ženské rehoľné spoločenstvá zakladali podobné zariadenia. Cirkev zakladala starobince, sirotince, nemocnice. Nie pre boháčov, ale pre nemajetných, pre tých, ktorým nemal kto finančne pomôcť. Napríklad ešte dnes sa hovorí nemocnici na Námestí SNP v Bratislave „U milosrdných bratov“. Prečo asi?

    V 19. storočí v Taliansku kňaz známy menom Don Bosco zriadil internát pre chlapcov - siroty, ktoré sa bezcieľne túlali po uliciach. Vyučoval ich, vychovával, viedol k čestnému životu, vo viere v Boha, zabezpečoval stravu, oblečenie, ubytovanie. Venoval sa im nezištne. Svoju výchovnú prácu postavil na preventívnom systéme, ktorého hlavnými piliermi sú nábožnosť, rozum a láskavosť. Don Bosco ostal chudobný a internáty financovali dobrodinci. Podarilo sa mu vybudovať strediská, v ktorých chlapci bez rodín a z väzníc našli priateľstvo, pomoc a pochopenie.

    Pozrime sa na ďalších. Viete aké „povolanie“ mal Ján Amos Komenský? (pedagóg, biskup Jednoty bratskej) Slovákom asi niečo hovoria mená Jozef Miloslav Hurban (spisovateľ, evanjelický kňaz, národný buditeľ), Ján Hollý (katolícky kňaz a spisovateľ), Rudolf Dilong (katolícky kňaz, básnik), Benedikt Slavkovský (kňaz, dramatik, hudobný skladateľ, básnik). To sú mená, ktoré som si spomenul bez toho, aby som pátral v literatúre. Medzi národnými buditeľmi 19. storočia na Slovensku bolo viacero kňazov. Aj oni mali vplyv na národné protimaďarské uvedomenie.

    Dobre, to bolo v minulosti. Ako sa cirkev správala v 20. storočí? Dala cirkev ľuďom prácu? Áno. Za Rakúsko-Uhorska a v čase medzivojnovej Československej republiky sa cirkev správala ako (v dnešnej terminológii) podnikateľský subjekt. Mala pôdu, lesy, malé prevádzky, v ktorých zamestnávala ľudí.

    Koľko ľudí vie napríklad, že taliansky františkáni (nielen) z kláštora v Assisi počas druhej svetovej vojny, s nasadením vlastného života zachraňovali Židov, zabezpečovali pre nich falošné doklady, lieky? Koľko bezmenných rehoľníkov, ale aj obyčajných veriacich, zachraňovalo prenasledovaných nielen pred Hitlerom v Poľsku, ale aj v iných krajinách? Koľkí kňazi a rehoľníci skončili za uvedenú činnosť v koncentračných táboroch? Koľko veriacich v priebehu histórie položilo život pre vieru, pre svoje presvedčenie? Nie vo vojne, ale pri prenasledovaní cirkvi režimami. Boli takí aj v Československu v počiatkoch komunizmu. Koľko kňazov z Československa „pôsobilo“ v Jáchymovských baniach len preto, že boli kňazi, rehoľníci? A to nespomínam zavraždených.

    Poďme však do súčasnosti. Zvlášť v posledných desaťročiach cirkev kritizuje konzumný spôsob života, ničenie prírody, „demokratický“ spoločenský systém, upozorňuje na chudobu nielen hmotnú, ale aj chudobu duchovnú. Upozorňuje na zväčšujúce sa rozdiely medzi „bohatými“ a „chudobnými“. Cirkev sa aktívne podieľa v boji za ľudské práva, za práva žien, za mier vo svete, proti chudobe v rozvojových krajinách. Bojuje proti detskej práci, detskej pornografii, proti zneužívaniu chlapcov ako detských bojovníkov. Cirkev v Československu aktívne verejne vystúpila proti potlačovaniu náboženskej slobody. V roku 1987 (alebo 1985 ?) františkáni, ako „podzemná cirkev“, nie oficiálni predstavitelia cirkvi, vystúpila vo františkánskych rúchach na Velehrade z anonymity (na prekvapenie štátnej moci). V marci 1988 v Bratislave pri takzvanej sviečkovej manifestácii sa ukázala sila a odhodlanie radových veriacich proti násilnému potlačovaniu ľudských práv a slobôd v Československu. Na veľké prekvapenie komunistickej moci po tridsiatich rokoch útlaku cirkvi, vystúpila cirkev z anonymity a podstatne silnejšia a nebojácnejšia, ako kedykoľvek predtým. Aj vďaka cirkvi, aj pápežovi Jánovi Pavlovi II., môžeme dnes nahlas a bez strachu diskutovať o tejto téme.

   Meno Matka Tereza z Kalkaty pozná hádam každý na svete bez ohľadu na vzťah k Bohu. Obyčajná žena, ktorá z Európy odišla ako učiteľka do Indie do mesta Kalkata. Vidiac obrovskú biedu, začala sa starať o chorých, o najchudobnejších z najchudobnejších. O tých, ktorí nemali strechu nad hlavou, nemali čo jesť. Neboli to kresťania, ale hinduisti, budhisti, moslimovia, o ktorých nik nestál. Nikdy nikoho nenútila ku konverzii na kresťanstvo. Boli medzi nimi nevyliečiteľne chorí na lepru, tuberkulózu. Zháňala jedlo, lieky a zdravotnícky materiál, financie. Pre tých, ktorým nedokázala pomôcť, zabezpečila „dôstojné“ umieranie. Pod týmto pojmom treba rozumieť, že neumierali nikým nepovšimnutí na ulici v špine, ale na lôžku v útulku pre chudobných. Viackrát sa nakazila rôznymi chorobami. Svoj osobný život Matka Tereza obetovala hladným a trpiacim. Žila v chudobe až do smrti. V Indii ju postupne nasledovali mladé dievčatá a založili reholu Misionárok lásky. Myslite, že to robila (robili a dodnes robia) všetko len zo zištných dôvodov, zo strachu z toho, čo bude po smrti? Nerobila to z presvedčenia, z lásky k blížnemu, sebaobetovania sa pre iných? Nebola sama. Známa, ktorá študovala špeciálnu pedagogiku v časoch socializmu bola v jednom ústave pre deti, kde podľa jej slov, boli otrasné prípady fyzického a mentálneho postihnutia. Bola veľmi prekvapená, že v ústave pracovali mníšky. Z rozhovoru s vedením ústavu sa dozvedela, že všetky zdravotné a detské sestry a opatrovateľky poodchádzali, pretože psychicky nezvládali túto prácu. Nedokázali zniesť ťarchu starostlivosti o vážne postihnuté deti ani za peniaze. Mníšky starostlivosť o rovnakých pacientov zvládli, pretože prácu brali ako poslanie, robili to z pokory, z lásky k blížnemu, z lásky a poslušnosti k Bohu, z presvedčenia. Nie zo strachu z toho, čo príde po smrti.

   Cirkev v súčasnosti, nielen katolícka, aj na Slovensku prevádzkuje základné a stredné školy, spravuje sociálne zariadenia, domovy pre starých občanov, o ktorých sa nemá kto postarať. Cirkev vyhlasuje charitatívne zbierky na rôzne účely - napríklad pre zabezpečenie základných životných potrieb pre deti v Afrike, minulý rok aj pre občanov postihnutých záplavami na východnom Slovensku. Cirkev aj na Slovensku organizuje finančné aj materiálne zbierky - pre bezdomovcov oblečenie, jedlo. Cirkev spravuje v Afrike, Južnej Amerike a Ázii desiatky misijných staníc, kde sa kňazi a rehoľníci venujú deťom, vychovávajú, vzdelávajú,... Mal som možnosť v dokumentárnych filmoch vidieť, v akých otrasných podmienkach žijú misionári v niektorých misijných staniciach. Stačilo vidieť. Nešiel by som tam ani za peniaze. Mnohí z nich na misách zomreli na rôzne choroby alebo v občianskych vojnách. Aká to je sila, myšlienka, pre ktorú mnohí zanechali hmotné bohatstvo a pohodlie civilizácie a odišli sa venovať duchovnému životu, pomáhať biednym, chorým? Koľkí z nás by dokázali vzdať sa pohodlia dnešnej doby a odísť napríklad do Amazónskeho pralesa a tam pomáhať na misii? Koľkí z nás by boli ochotní odísť napríklad do domova dôchodcov pomáhať ošetrovať starých nevládnych ľudí? Nie pre peniaze, ale z úcty k starším, z lásky k blížnemu.

   Kňazi v ťažkých situáciách často pôsobia v úlohe psychológov. Áno, aj cez vieru v Boha. Nik nespočíta, koľko manželstiev alebo životov svojim pôsobením zachránili, koľkým ľuďom pomohli po stránke duševnej útechy v krízových situáciách. Občas v televíznych správach sa spomína, že na Slovensku sú kňazi, ktorí sa ujali narkomanov, alkoholikov, bezdomovcov, ľudí s kriminálnou minulosťou, zabezpečili im ubytovanie v priestoroch fary, prostredníctvom viery v Boha ich zo spodiny spoločnosti vrátili naspäť do života, pomohli im nájsť zmysel života, nájsť svoje miesto v spoločnosti. A čo za to? Nič. Berú to ako poslanie, ako naplnenie Ježišovho učenia, ako pomoc blížnemu, skutky milosrdenstva. Kto z nás by to dokázal? (Uisťujem, že ja asi nie.) Aj títo súčasní kňazi sú členmi tej katolíckej cirkvi, ktorá v minulosti narobila veľa zla.

   Ak si niekto myslí, že spomenutí ľudia konali z pohnútok zo strachu z trestu po smrti alebo z túžby po sláve, tak je na omyle. Činili tak pre službu iným, napĺňali posolstvo, ktoré zanechal jeho zakladateľ. Myslím, že práve takéto myšlienky a skutky pomohli cirkvi pretrvať dodnes. Nielen viera v Boha, nie strach z trestu alebo odmena po smrti. Dnes každý človek vie, že ak spácha trestný čin, je tu reťaz inštitúcií, ktorá sa postará o jeho potrestanie - polícia, prokuratúra, súd, väznica. A čo sa deje? Ľudia vedia, čo ich čaká, vidia políciu i väznice, ale trestná činnosť rastie prakticky vo všetkých krajinách sveta. Čo potom zmôže nejaký strach z trestu po smrti, o existencii ktorého ani nemáme dôkazy. Tu hrala a dodnes hrá cirkev nie represívnu, ale preventívnu, výchovnú úlohu.

   Strach z trestu po smrti - to je len propaganda. Skutočnosť je niekde úplne inde. Milosrdenstvo, láska a pomoc k blížnemu, nezištná pomoc, odpúšťať, obetovať život pre druhých. Nie obetovať život za iných vo vojne, to dokázali aj milióny nekresťanov. Ale obetovať pohodlie života a nezištne pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú, ktorým nemá kto pomôcť. Nielen príbuzným, ale aj cudzím. To je posolstvo zakladateľa kresťanstva, ktoré môže napĺňať nielen veriaci, ale aj ateista. A pokiaľ neveriaci toto nepochopí, tak nemá význam o kresťanstve diskutovať.

   V médiách sa o cirkvi mnoho hovorí len v negatívach, ktoré pred stáročiami zohrala. Nie o žiadnych pozitívach, o prínose cirkvi pre dnešný svet. Je to účelové? Samozrejme ľudia, ktorí nepoznajú celú pravdu, ľahko skĺznu na stranu nenávisti voči cirkvi a celému kresťanskému učeniu. Zdá sa mi to rovnaké, ako keď dnešný dvadsaťročný človek hodnotí socializmus v Československu ako niečo veľmi zlé len preto, lebo dnešní štyridsaťpäťroční „demokrati“ o tomto období hovoria ako o zločineckom spoločenskom systéme. Pritom zabúdajú, že ich rodičia tento systém pomáhali budovať a za tohto zločineckého systému „demokrati“ zadarmo vyštudovali vysoké školy. Rovnako je to aj s cirkvou, ktorú „budovali“ naši predkovia.

   Možno je teraz čas hodnotenia, porovnania skutkov pozitívnych a negatívnych. Ak ideme hodnotiť zariadenie, hodnotíme technické parametre. Aké kritérium zvolíme pri porovnaní pozitív a negatív cirkvi, aby sme objektívne zhodnotili úlohu (nielen) katolíckej cirkvi v živote Európy a sveta? Budeme vymenovávať našimi očami „zlé“ a „dobré“ činy a hodnotiť výsledok podľa počtu odrážok? Alebo budeme počítať známych cirkevných predstaviteľov, ktorí narobili veľa hanby pre cirkev a na druhú stranu množstvo anonymných, ktorí naplnili dielo zakladateľa cirkvi? Budeme počítať počty „zlých“ skutkov (vojny, počty inkvizíciou odsúdených) a na druhej strane počty „dobrých“ skutkov ľudí, ktorí odovzdali svoj život chudobe, pomoci a starostlivosti o druhých? Alebo zvolíme iné kritérium? Aké? Treba si uvedomiť, že všetko robia ľudia a podľa správania členov hodnotíme celú spoločnosť. Na vyhodnotenie nech použije každý svoju hlavu a svedomie. Bolo by vhodné, aby sme pri hodnotení úlohy cirkvi v histórii brali do úvahy nielen „zlé“ skutky zopár desiatok alebo stoviek cirkevných predstaviteľov, ale aj skutky tisícok anonymných veriacich, ktorí pre kresťanstvo nerobili hanbu, ale boli mu svojimi skutkami na osoh. Pri hodnotení nezabúdajme na „definíciu“ cirkvi.

   Určite teológ, spisovateľ alebo historik by poskytol úplnejšie informácie obhajujúce cirkev a určite by text napísal výstižnejšie, obsiahlejšie a komplexnejšie a po umeleckej stránke „krajšie“.