(z knihy Biblia očami vedy, autor I.A. Kryveľov, Nakladateľstvo PRAVDA, z ruského originálu Biblija: istoriko-kritičeskij analiz, ktorý vidal Politizdat, Moskva 1982)

Monoteizmus, alebo polyteizmus?

    Úvodným problémom vedeckých mozgov pri skúmaní biblie je otázka monoteizmu. V 1. Kapitole Genezis stvoril svet nie jeden boh, ale bohovia. V starožidovskom origináli biblie sa totiž spomína nie El, Eloha, Eloah, ale ELOHIM (množné číslo). Toto množné číslo je najviac obhajované tvrdením, že sa jedná o „pluralis majestaticus“ (vznešený plurál), to jest: početnosť viacerých síl. Problém je v tom, že viacero biblických textov takto nemožno vysvetliť.

    Keď Adam a Eva spáchali hriech, Boh hovorí: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo“ (Gn, 3:22). Boh teda sám priznáva, že ich je viac na rovnakej úrovni.

    Problém jednotného čísla sa objavuje napríklad pri: „Elohim stvoril (bára) nebo a zem“. Postupným prepisovaním a prekladaním biblie sa z množného čísla stáva číslo jednotné čo sa týka slova Elohim.

    Zaujímavým spôsobom vysvetľuje chápanie slova Elohim súčasný katolícky Slovník biblického bohoslovia. „Elohim“ priznávajú autori, „je množné číslo, nie pluralis majestaticus - takúto formu hebrejčina nepozná“. Zdá sa, že sa skutočne jedná o množné číslo popisujúce polyetistické zmýšľanie. Autori to však nemôžu prijať a pokračujú: „Slovo Elohim nemožno považovať za prežitky mnohobožstva, ktoré sú nepravdepodobné. Prečo? Pretože treba v tejto oblasti rešpektovať osobitú citlivosť izraelského spôsobu myslenia.“ Autori sa ľahko vyhli odpovede a dodávajú „ Zdá sa, že toto množné číslo je pozostatkom všeobecného semitského chápanie sveta, v ktorom božskosť pokladá za početnosť síl“. Je pravdou, že nie je ťažké nahradiť slovo Boh slovom sily, no tým sa nemení polyteistický zmysel samého „chápania sveta“.

    Známy sovietsky vedec akademik N.M.Nikoľskij podrobne skúmal bibliu a jej polyteisticky ladené texty, ako aj archeologickú časť. Staroveký judaizmus vôbec nebol monoteistický, ako to uvádzajú jeho apologéti a kresťanskí teológovia. „Pokiaľ ide o Starý zákon, nemožno pochybovať o jeho polyteistickom charaktere“ uviedol Nikoľskij. Ďalej pokračuje: „Máme tu dočinenia s osobitným druhom polyteizmu - henoteizmom. Henoteizmus spočíva v tom, že polyteizmus je uznávaný (existuje viacej bohov), ale vyznávaný je iba jediný boh. Práve preto sa Boh volal predtým Jahve, čo znamená, že existoval medzi viacerými bohmi a mal svoje meno (aby ho bolo možné odlíšiť od iných). Jahve sa prestalo používať pri preklade biblie do napríklad slovanských jazykov (u nás autor Roháček) a bolo nahradené slovom Boh, čo malo premenu z polyteizmu na monoteizmus dovŕšiť.

Je Ježiš Kristus iba človekom, alebo súčasťou Boha ako tvrdí biblia?

    Biblia opisuje Ježiša ako nielen človeka, ale aj ako boha, prevteleného do ľudskej podoby. Z novozákonných textov je však dosť ťažké pochopiť, či sa jedná o toho istého boha, ktorý je vládcom neba i zeme (ako súčasť trojjedinosti - otec, syn a duch svätý), alebo dokonca o nejakého boha úplne iného. Na jednej strane je jasné, že je to boh-syn, to znamená, niekto celkom iný než Boh: „Lebo ako Otec má v sebe Život, taj dal aj Synovi, aby mal v sebe Život.“ (Jn, 5:26, 27). Sám Kristus hovorí: „Nie som sám, ale so mnou je Otec, ktorý ma poslal.“ (Jn, 8:16, 17). Tvrdí aj že otec je vňom (Jn, 14:10), no avšak nie raz zdôrazňuje, že on sám nie je totožný s otcom: „Otec je väčší ako ja.“ (Jn, 14:28). Inde hovorí: „Nie som sám, lebo Otec je so mnou.“ (Jn, 16:32) „Je so mnou“, „Nie som sám“, inými slovami - sú dvaja. Kristus teda začleňuje Otca do úplne inej kategórie, kam on nepatrí: „Sú veci, ktoré nikto nevie...iba sám Otec.“ (Mt, 24:36). Zaujímavé je aj: „A nikto nevie...kto je Otec, iba Syn a komu to Syn chce zjaviť.“ (Lk, 10:22). Nehovorí sa že syn pozná sám seba, ale pozná Otca - niekoho iného.

    Na strane druhej, celkom nečakane, obsahuje Nový zákon texty, v ktorom sa syn a otec stotožňujú. Priame stotožnenie vyjadruje iba: „Ja a Otec sme jedno.“ (Jn, 10:30) alebo „Otec je vo mne a ja v Otcovi.“ (Jn, 10:38)

    Aký je teda výsledok tohto paradoxu, protikladu, ktorý „zapísal“ do biblie údajne sám Boh? Tento problém by mohlo vyriešiť snáď iba: že Ježiš po vzkriesení sedí v nebi po pravici Boha - inými slovami, Ježiš nie je boh, ani jeho súčasť, rozhodne s ním v nebi nesplynie (sedí totiž po jeho pravici).

Obraz Boha

    Ďalším problémom pri vedeckej štúdii biblie bol samotný obraz Boha - ako vypadá. O ľudskej podobe boha svedčia mnohé časti biblického textu, pričom boh v nich vystupuje nielen ako telesná, ale aj ako antropomorfná (napodobňujúca schematické tvary ľud. tela) bytosť so všetkými orgánmi, ktoré má aj človek, a fakticky aj s jeho funkciami. Boh totiž počuje, vidí, chodí, stravuje sa, vystupuje a schádza, pracuje, oddychuje, hnevá sa, raduje sa, čuduje sa, kajá sa, robí a napráva svoje chyby. Ako môže dokonalosť robiť chyby, je už iná otázka. Týmito opismi Boha je zaplnený prakticky celý Pentateuch. To by sa dalo ako tak ešte zvládnuť, no nie je to však ani zďaleka všetko.

    Boh sa totiž presúva - raz je tam a potom zasa inde. Dokonca potrebuje aj potravu - obyčajnú pozemskú stravu, najlepšie ak mäsitú (Gn, 4:3, 4) o Ábelovi a Kainovi. Inde: „A za pokánie prinesie kňazovi pre Pána bezchybného barana podľa odhadu previnenia.“ (Lv, 6:6) Výnimku možno tvoria zápalné obete, pričom sa k Bohu „niesla príjemná vôňa“ (Gn, 8:21). Nezávisle na tom, kto skutočne mäso jedol, je faktom, že podľa náboženského vedomia ho požíval sám eloha Jahve.

    Boh veľmi dôklade a prísne posudzuje kvalitu potravín, ktoré mu veriaci prinášajú. Chlieb, víno i mäso musia byť prvotriedna, bez nedostatkov, v opačnom prípade sa strašne rozhnevá. „prinášate na môj oltár poškvrený chlieb...A keď prinášate na obetu slepé, nie je to zlo? A keď prinášate chromé a choré, nie je to zlo? Nože daruj svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude k tebe blahosklonný?... Ruky vaše to urobili! Či bude k vám blahosklonný?“ (Mal, 1:7 ? 9). Nároky tak váženej bytosti nie sú podivnosťou. Podivnosťou je, prečo by všemohúca bytosť potrebovala kvalitné mäso. Niekto by namietal, že sa nejedná o obete zvierat, no pri slovách „chromé“ a „daruj svojmu predstavenému“, si len veľmi ťažko môžeme predstaviť niečo iné ako zviera.

Vševidiaci

    Sama Biblia potvrdzuje, že Boh nie je vševidiaci, ako to často spomínajú božie ovečky. Naopak mnohokrát popisuje situácie, v ktorých pán sveta čosi poznáva, snaží sa dozvedieť, overuje a skúma.

„I riekol Pán: /Zostúpim, aby som sa presvedčil, či naozaj tak robili, aká je obžaloba, čo došla ku mne, a či nie. Chcem to vedieť./“ (Gn, 18:20, 21)

    Boh často skúša ľudí, aby zistil akí sú - ako napríklad Abraháma, ktorý mal na dôkaz oddanosti zabiť vlastného syna. Abrahám to chcel vykonať, kde Boh nakoniec ruku Abraháma zastavil a jeho syna zachránil.

    Skúšanie ľudí vystavením pokušeniu a inými prostriedkami, najmä zosielaním všemožných utrpení, je motív, ktorý sa tiahne ako červená niť celou biblou. Boh sľúbil, že už ďalšia potopa nebude a aby na to náhodou nezabudol, rozhodol sa vytvoriť dúhu: „Vtedy (keď sa objaví dúha) si spomeniem na svoju zmluvu ... a nikdy viac už nebude vodná potopa, ktorá by zahubila všetky žijúce tvory na zemi.“ (Gn, 9:15) Keby sa dúha nanešťastie neobjavila, mohol by zabudnúť.

    Práve preto, že boh nevie predvídať dôsledky svojho konania, robí často chyby, ktoré neskôr ľutuje: „Oľutoval Pán, že stvoril na zemi človeka, a bol skormútený v srdci.“ (Gn, 6:6) Podľa biblie sa totiž Boh dopúšťa chýb počas celého svojho pôsobenia.

Božia krutosť

    Jasným dôkazom nemorálnosti Boha, ktorá u nás vzbudzuje zlé pocity aj v bežnom živote, je určenie vyvoleného národa. Prečo práve tento národ, nie je vôbec jasné. Ak by aj mal vlastnosti, ktoré by ďaleko presahovali vlastnosti národov iných, bolo by nespravodlivé od najmilujúcejšej bytosti, aby dávala najväčšie výhody, sľuby, iba tomuto národu. Napriek tomu Boh svoje sľuby, ktoré svojmu vyvolenému národu dal, aj tak nesplnil.

    Navyše keď sa ľudia stvorení nedokonalí a hriešni, zle správajú, boh ich kruto trestá a kynoží najrozličnejšími spôsobmi. Celé ľudstvo okrem Noemovej rodiny zničí potopou. Obyvateľstvo Sodomy a Gomory odsúdi na smrť v ohni a horiacej síre. Na egyptský národ zosiela strašné tresty (egyptské rany) za tvrdohlavosť faraóna, ktorý nechcel prepustiť izraelitov, hoci mu túto tvrdohlavosť vnukol sám Boh: „Avšak Pán zatvrdil faraónovo srdce...“ (Ex, 9:12, 10:27, 11:10) To však nie je všetko.

    Božou krutosťou je biblia plná. Keď sa istí Kore vzbúril proti Mojžišovi, boh za to potrestal smrťou takmer 15 tisíc ľudí (Nm, 16:35, 49) Za to, že obyvatelia kanánskeho mesta Betsames „hľadeli na archu Pánovu“, potrestal smrťou vyše 50 000 mužov ( I Sm, 6:19) Za to, že kráľ Dávid uskutočnil vo svojom štáte sčítanie ľudu, „dopustil Pán mor na Izraela... Od Danu po Bersabu zomrelo z ľudu 70 tisíc mužov“ (II Sm, 24:15) Ak aj Dávid skutočne zhrešil, je záhadou prečo bola potom potrebná smrť 70 tisíc mužov.

    Mark Twain a jeho popis morálky Boha: „Všetky božie skutky, zobrazené v Starom zákone, svedčia o jeho zlomyseľnosti, nespravodlivosti, malichernosti, krutosti, pomstychtivosti. Nerobí nič iné, len trestá, trestá za malicherné priestupky s tisícnásobnou prísnosťou, trestá nevinné nemluvňatá za hriechy ich rodičov, trestá nevinných obyvateľov krajiny za priestupky ich vládcov a znižuje sa dokonca k tomu, že sa krvavo mstí na mierumilovných teľcoch, jahňatách, ovciach a voloch, aby potrestal bezvýznamné hriešky ich majiteľov. Otrasnejší a otvorenejší popis niečej činnosti snáď ani neexistuje.“

    Na záver Mark Twain dodáva: „ Nič, absolútne nič v histórii, dokonca v celej histórii, sa ani zďaleka nemôže zverskosťou vyrovnať vynájdeniu takej odpornosti, akou je peklo.“

Vydáno: 05. 11. 2010

Přečetlo: 1985 čtenářů

Zdroj:

Autor (vložil): garias

Zpět na články..

Komentáře k článku...

Zatím žádné komentáře..

Nejste přihlášen(a)