    Čo sa s človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Potom si už človek nebude vedomý vôbec ničoho? Je smrť ako spánok, čierna temnota? Ak život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá? Dá sa to vôbec zistiť?

    Táto téma je pre mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej neodvážime premýšľať. Alebo sme o nej premýšľali len ako deti a teraz nám už skrátka nezostáva čas. A predsa, od toho, ako na tieto otázky odpovieme, sa môže odvíjať celý náš život.

    Keď sa skutočne vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri sa v človeku všetka intuícia. Aký má potom zmysel, aby sa človek v živote o niečo usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša, pokračuje aj ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“. Je to predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev. Bahájska viera tieto predstavy aj ďalej konkretizuje: Baháji veria, že každý človek má nesmrteľnú dušu: „...duša je znamením Božím, nebeským drahokamom, ktorého skutočnú podobu nepochopili ani tí najučenejší z ľudí...“ Každá duša je po narodení čistá a nepoškvrnená, pretože každý človek sa rodí ako vznešená bytosť: „Učinil som ťa vznešeným. Prečo sa pokoruješ?“

Duša

Baháji veria v nesmrteľnosť duše. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela či mysle. Telo je ako lampa a duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy rozbije, svetlu to nijako neublíži.

Telo tiež možno prirovnať ku klietke a dušu ku vtákovi. Keď sa klietka otvorí a vták vyletí, klietku nechá na zemi - a vták má ďaleko väčšie schopnosti než v klietke. Duša je znamením Boha: „Ak bude Bohu verná, bude odrážať Jeho svetlo a nakoniec sa k Nemu navráti. Ak však vernosť k Stvoriteľovi nedodrží, stane sa obeťou ega a túžob a na konci sa prepadne do ich hlbín.“ (Bahá´u´lláh)

Čo sa deje, keď zomierame?

    „Všetci ľudia po telesnej smrti docenia hodnotu svojich skutkov a uvedomia si všetko, čo ich ruky vykonali.“ Podľa toho, aký bol ich život buď „v okamihu odchodu z tohto života zakúsia takú radosť a potešenie, aké sa nedá popísať,“ alebo „tých, ktorí žili v mýlke, zachváti strach a triaška a naplní ich zdesenie, ktorému sa nič nevyrovná.“ Ľudia, ktorí v Boha neverili si „uvedomia všetko dobré, čo im uniklo, budú oplakávať svoj údel a pokoria sa pred Bohom. A budú tak činiť i po oddelení duše od tela.“ Tento rozdiel medzi „radosťou“ a „zdesením“ je to, čo sa kedysi alegoricky popisovalo, ako nebo a peklo.

    Podľa iných názorov je smrť ukončením života na Zemi a narodením do astrálneho sveta. Kvôli tejto dôležitej udalosti prídu mnohí mŕtvi príbuzní a známi privítať nového obyvateľa záhrobia. Umierajúci ich vníma svojimi jemnohmotnými duševnými zmyslami, lebo po smrti tela už nevníma hmotnými zmyslami. Keď duša vyjde z tela, ostáva v blízkosti pozostalých a vníma všetko, čo hovoria a robia. Rozpráva sa s nimi, dotýka sa ich, presviedča ich, že nezomrela, ale nik ju nepočúva. Zákon rovnorodosti zabraňuje vnímať nerovnorodé dojmy, preto živí nedokážu vidieť dušu, ani počuť jej hlas. Takisto necítia dotyky duše na svojom tele.

    Vyspelá duša sa po smrti tela veľmi rýchlo odpúta od pozemského tela, s ktorým je počas života spojená jemnohmotnou astrálnou šnúrou. Väčšinou už necíti bolesti pred smrteľným zápasom, i keď telo vydáva ťažké vzdychy, lebo z neho vykĺzne rýchlo a ľahko. Opačne je to pri nedostatočne vyvinutej duši, ktorá v dôsledku ťažkej váhy ostáva spojená s telom dlhšie, preto prežíva aj bolestný smrteľný zápas. Nie je zriedkavosťou, že vníma aj svoj pohreb a často cíti aj pitvu a rozklad tela. Zákon rovnorodosti ju dlho drží pri tele, kým dozretá, ľahká a jemná duša sa od neho oddelí rýchlo v dôsledku veľkej rozdielnosti.

    Podľa čoho sa pozná vyspelá duša? Nemusí to byť vždy duševne vzdelaný alebo nábožensky orientovaný človek. Mnoho tzv. hlboko veriacich nemá vôbec vyspelú dušu a naopak, nejeden ateista ňou môže disponovať, ak jeho pohnútky a činy sú čisté a nezištné. Niekedy človeka s vyspelou dušou jeho okolie ani nespozná, lebo jej kvality sa často neprejavujú navonok.
    Smrť by sme mali brať ako niečo zákonité, nevyhnutné, čo je často určené už pred narodením. Aj predčasná smrť je väčšinou plánovaná. Preto pomstu a krivdu treba ponechať na večné zákony. Veď smrťou sa nič nekončí, iba sa mení prostredie a forma života. Z hrubohmotnej Zeme prechádza človek do jemnohmotnej, kde pokračuje v ďalšom vývoji.
    Keby sme mali možnosť vidieť druhý svet a keby sme mali myseľ na to, aby sme si predstavili jeho slávu, netúžili by sme tu na zemi zostať ani na chvíľku. ... život na tejto zemi je len prvou etapou ... rozvoja. ... Smrť nazývame smrťou len pre našu vlastnú krátkozrakosť. Ďaleko vhodnejšie by bolo pomenovanie ,bohatší život.“

Další zdroje: www.bahai.sk, www.zelenaratolest.szm.sk

Vydáno: 08. 06. 2010

Přečetlo: 3696 čtenářů

Zdroj: http://www.mysteria.sk

Autor (vložil): Administrátor

Zpět na články..

Komentáře k článku...

Předmět:

Datum:

Jméno:

¤ reirkanace

2. 10. 2010 20:33

pentagramové oko

Číst komentáře