V treťom článku budeme pokračovať v záhadách „naši priatelia stroje“ a neskôr nahliadneme do oblastí podivných vecí a predmetov. Príčina týchto vyčíňaní je opäť neznáma. Jediné čo vieme je, že sa tieto príbehy skutočne stali. Ako a prečo? Otom nemáme ani najmenšej potuchy. Náhoda? Duchovia? Mimozemšťania? Nejaké zvláštne silové polia, alebo dokonca niečo o čom ani nevieme?...
Poďme ďalej cestou záhadných udalostí a ukážme si, aké fantastické veci nás obklopujú. Veci, o ktorých veľa krát nemáme ani potuchy. Veci, ktoré sú pre nás (ne)uveriteľné :D.

Výčiny vzdušných dopravných prostriedkov

Jedným z najpodivnejších príbehov, z roku 1974, civilného letectva je bezpochyby „Prízrak letu 401“. Jednalo sa o vzdušnú linku z New Yorku do Miami.
29. decembra 1974 sa lietadlo č. 310 z letu 401 zrútilo nad Everglades na Floride v dôsledku technickej poruchy. Zo 186 osôb haváriu neprežilo až 99, medzi ktorými boli kapitán Bob Loft. Letecký inžinier a druhý dôstojník Don Repo. Bola to veľká tragédia, ale nie nevysvetliteľná. K nevysvetliteľným udalostiam prišlo o niečo neskôr.
Dva roky po katastrofe sa podarilo americkému novinárovi Johnovi Fullerovi odhaliť jednu z najpodivnejších udalostí v celých dejinách letectva.
John sa celkom náhodou v rozhovore s letuškou pri jednom lete dozvedel, že v lietadlách spoločnosti Easter Airlines straší. Počuť zvuky pri letoch aké by inde v lietadlách neboli. Škrípanie, búchanie, vzdychanie. Zvláštne zápachy, nezvyčajný chlad. Niektorí cestujúci sa odrazu cítia veľmi unavene, vystrašene. Letušky si sťažovali na strkanie, či štípanie počas chôdze po palube lietadla. Dokonca boli spozorované temné postavy ako sa prechádzajú medzi sedadlami.
Mnohí zamestnanci boli z toho na nervy. Veľa z nich strácalo svoju prácu u leteckej spoločnosti pre „psychickú nevyrovnanosť“, ako odborníci konštatovali. Boli posielaný ku psychiatrom na preliečenie. Tým to ale nekončilo.
Ďalší pracovníci, ktorý vyhodených nahradili zažívali to isté. Spoločnosť zistila, že prepúšťať zamestnancov nemá zmysel, a preto sa všemožne snažila duchov odohnať. Kňazmi, senzibilmi, nič nepomáhalo. Lietadlá ostávali aj naďalej strašidelným miestom.
Novinárovi Johnvi Fullerovi bolo divné, že sa duchovia vyskytujú iba u tejto leteckej spoločnosti a to dokonca len pri niektorých lietadlách. Vypýtal si údaje a záznamy o týchto „strojoch hrôzy“. To čo zistil bolo neuveriteľné.
Všetky lietadlá, na ktorých pôsobili duchovia mali nejakú súčiastku, ktorá sa zachovala a znova použila z lietadla č 310 letu 401 kde zahynulo 99 ľudí. Či už to boli sedačky, rádiá, ventilátory, a iné prístroje či predmety.
Po ich odstránení z lietadiel, duchovia prestali okamžite strašiť a všetko sa opäť vrátilo do normálu.

Tento prípad ma nesmierne fascinoval, pretože sa zdá, že pri smrti ľudí môže ich duchov niečo naviazať na istý predmet, ktorý bol prítomný pri nehode. Či už duch chce alebo nie, je s týmito predmetmi pevne zviazaný a nemôže sa od nich tak ľahko odtrhnúť. Pomocou iných príhod som zistil, že sa nemusí jednať výlučne len o nejaký predmet. Môže to byť osoba, rastlina, zviera, dom či dokonca udalosť, ktorú duch stále opakuje a nedokáže sa jej zbaviť. Taktiež sú duchovia k týmto zdrojom ich nepohodlia pripútaný rôzne dlho (napríklad pravidelné prechádzky duchov na hradoch). Niektorí až stáročia. Prečo tomu tak ale je?

Ešte posledný prípad zo samo sa pohybujúcich dopravných prostriedkov.

Vrchol absurdnosti predstavuje osamelá letecká show, akou Cessna 172 v roku 1986 ohúrila personál kanadského vojenského letiska v Cathame pri Novom Brunswicku. Muži neverili svojim očiam, keď malé lietadlo samo od seba odštartovalo, urobilo niekoľko oblúkov nad letiskom a potom zasa pristálo tak, že zostalo ležať na chrbte.
Na palube nebol žiaden pilot, ako s absolútnou istotou zistili pribiehajúci príslušníci základne.

Teraz prejdeme do troška odlišnej oblasti záhad. Od transportných podivných strojoch upustíme, no stále ostaneme v oblasti podivných predmetov a vecí.
Nasledujúce prípady budú ešte (ne)uveriteľnejšie a absurdnejšie ako tie predchádzajúce. Budú jasným dôkazom toho, že sa na tejto planéte skutočne niečo deje. Niečo podivné a fascinujúce zároveň.

Zlomyseľné inštalácie

Phyllis Redhallovú roku 1979 doslovne vypláchlo z jej barnsleyského bytu v anglickom grófstve Yorkshire. Pohroma sa začala dvoma novými vodovodnými kohútikmi nad kuchynským umývadlom. Sotva ich pripevnili, začali sa krútiť. Jav trval 24 hodín denne. Bolo úplne jedno, ako pevne boli zatiahnuté, krútili sa a striekala z nich voda. Inštalatéri si navzájom podávali kľučku. Viac ráz vymenili časti vodovodného kohútika. Výsledok bol nulový. Inžinieri, klampiari, technici a iní experti navštívili sužovanú pani Redhallovú spolu 89krát a nemali ani najmenšie vysvetlenie udalostí. Jedinou neuspokojivou pomocou by bolo úplné odstavenie dodávky vody. Istý rozčúlený zástupca úradov sa o záhadnej potope vyjadril takto: „Ak má niekto i najmenšiu predstavu o tom, čo sa tu vlastne deje, radi si ho vypočujeme.“

Problémy Colina Smitha v britskom Milton Keynes s jeho inštaláciami sa týkajú oblasti látkovej premeny. Kedykoľvek začne fúkať vietor zo západu, jeho záchod splachuje. Je to nevysvetliteľný proces a pán Smith sa rozhodol z toho niečo vyťažiť. Predvádza ho svojim priateľom ako atrakciu, ktorú nemôže ponúknuť nikto možno na celom svete.
Už menej zábavné sú reakcie, aké vyvolávajú niektoré kalifornské záchody. Jeden z jadrových reaktorov Kalifornskej univerzity sa s neomylnou presnosťou samočinne vypína, keď sa v jednom zo susedných domov spustí splachovač na záchode.

V anglickom Southporte na mersysideskom pobreží mali roku 1968 zbúrať starý hotel Palace. Pred začiatkom prác, samozrejme, prerušili dodávku elektriny. Starožitný, štyri tony vážiaci výťah však o tom nič nevedel. Na neopísateľný úžas pracovného týmu začal zrazu chodiť hore-dolu. Svetelná tabuľa aj bez prúdu ukazovala, na ktorom poschodí sa práve výťah nachádza. Keď sa na niektorom poschodí výťah zastavil, dvere sa veľmi milo otvorili. No nikto z prítomných nemal chuť nastúpiť.
Vedúci demolačných prác bol názoru, že dodávky elektriny museli pokračovať. Upovedomil technikov liverpoolskej elektrárne, aby prúd raz a navždy vypli. Nebolo však čo vypnúť. Odborníci ohlásili, že vedenie je odstavené: „Do tej barabizne („ruine“) nejde už ani jeden ampér.“ Na fungovanie výťahu nie je nijaký elektrotechnický dôvod. Pracovníci skontrolovali zásuvky v dome a uistili sa, že v dome naozaj niet elektrického prúdu. Keď chceli zo vstupnej haly vyjsť na ulicu, dvere výťahu sa ako na výsmech s hrmotom zatvorili a kabína vyšla na druhé poschodie.

Puška s vlastnou vôľou

Roku 1980 utiekli z väzenia juhoafrického mesta Kroonstad väzni odsúdení na dlhoročný trest. Vzali si pri tom pušku jedného zo strážnikov. Trestanci sa zabarikádovali s rukojemníkmi v mestskej knižnici a celé mesto bolo neskôr na nohách kvôli tejto udalosti ako z filmu. Jedna z obetí, mladá žena, využila chvíľku nepozornosti zločincov a s krikom vybehla dverami von. Jeden z unikajúcich mužov, ktorý mal túto pušku, na ňu namieril a potiahol kohútik, no puška nevystrelila. Pri úniku ženy z budovy podišiel muž k oknu a namieril na ženu druhý raz. Opäť puška nereagovala.
Traja väzni ukradli neskôr auto a uháňali po ceste von z mesta. Keď sa im míňal benzín a nakoniec auto zastalo, okoloidúci farmár zastavil svoje auto aby im pomohol. Až príliš neskoro si však všimol ich väzenské oblečenie a zbraň u jedného z nich. Keď odmietol spolupracovať a chcel naskočiť do svojho auta, väzeň s puškou namieril tretí krát na človeka, tento krát na farmára, no puška ostala opäť hluchá. Šmaril ňou po farmárovi a rozhodli sa unikať peši. Farmár pušku zo zeme zodvihol a dvoch väzňov ňou postrelil. Guľky trafili jedného z utečencov do boku a druhého do pleca. Ešte večer toho istého dňa bola trojica znova vo svojich celách.

Hračkárska pištoľ

Poriadne čudné je to, ak strieľa zbraň, ktorá by toho nemala byť schopná za žiadnych okolností.
Podobná bola jedna hračkárska pištoľ, ktorú popísali mnohí svedkovia a tým aj potvrdili skutočnosť tejto záhady. Bola to jedna z tých, čo nič nevystreľujú, ale pri spustení spúšte vydávajú iba kovový zvuk, vzdialene pripomínajúci výstrel.
Jedného dňa pištoľ nerobila už ani len to. Otec ju odniesol opraviť do malého obchodu, kde ju svojmu synovi kúpil. Bolo tam prítomných niekoľko zákazníkov. Uťahovali si z predavača a dávali najavo svoje pochybnosti, či sa mu podarí dať znova do poriadku „smrtiacu zbraň“. Obchodník sa chvíľu naťahoval s hračkou a hrdo vyhlásil, že je zasa v poriadku. Odpoveďou boli veselé výkriky a smiech. To rozhnevalo majiteľa obchodu natoľko, že sa oháňal zbraňou a vyhlásil, že zostrelí hodiny, ak si z neho budú priatelia ďalej uťahovať. Pritom zamieril a stisol spúšť. Hodiny ako zasiahnuté neviditeľnou guľkou spadli zo steny a rozbili sa na zemi. Všetci v tichu neveriacky pozerali na tie hodiny a obchodník pištoľ rýchlo podal majiteľovi.

Milunké bábiky

Jedna celkom obyčajná bábika Maggia z Melbourne, ktorá vedela prostredníctvom čipu rozprávať, dokázala robiť pôsobivé výkony. Jej majiteľka osemročná Nicole Hartová, jedného dňa vyhlásila: „Maggie mi povedala, že Jinx musí umrieť“. Jinx bola mačka rodiny. Večer toho istého dňa, na zdesenie všetkých, mačku prešlo a usmrtilo auto. Nicolin otec, architekt Vance Hart o tom povedal: „Moja žena a ja sme si najprv mysleli, že Nicole si to vymyslela. Potom sme hlas Maggie počuli aj my. Poriadne nás to vydesilo.“
Najohromujúcejšie na celej záhade je, že bábika, s ktorou sa Nicole nechce rozlúčiť za nič na svete, vyslovovala neskôr ďalšie predpovede, a to výlučne iba katastrofické. Od roku 1987 prorokovala s absolútnou presnosťou smrť jedného suseda, tri autonehody a diagnózu rakoviny starej mamy Hartovaj. Vincent Hart na to povedal: „Zvláštne je, že bábika neoznámi nikdy nič pozitívne. Všetky posolstvá sa vzťahujú na hrozivé nešťastia, a tie potom aj nastanú. Je to na nevydržanie, kedy zasa prehovorí. Už neznesieme viac takýchto hlásení pohrôm.“

Iná handrová bábika zašla ešte ďalej a ukázala ľudskému konkurentovi, Anthonymu Rosiovi z connecticutského East Hartfordu, kto je pánom v dome. Keď sa mladý muž nasťahoval k svojej priateľke Margarite Tataovej, zistil, že sa s ňou nebude deliť o posteľ sám. Tretím vo zväzku bola „nepríťažlivá“ vecička zo zošitých handričiek s pohyblivými malými údmi a veľkými čiernymi očami z gombíkov. Margarit ju však nesmierne ľúbila. Dievča sa často zhováralo s bábikou, ktorá takmer vždy sedela za stolom, keď dvojica jedla.
Spočiatku sa k tomuto čudáctvu svojej priateľky staval Anthony kladne. Veď dievčatá sa hrávajú s bábikami, dokonca aj veľké dievčatá, inak už úplné ženy. Časom sa však jeho postoj začal meniť.
Spočiatku to celé vnímal ako niečo rušivé, potom už rozčuľujúce a nakoniec bábiku celkom znenávidel. Čoraz väčšmi začínala mať hlavnú úlohu v jeho nepríjemných snoch. Jedného rána mal toho už dosť. Schmatol handrovú bábiku, zúrivo ňou potriasol a kričal: „Si iba celkom obyčajná hračka! Nič viac!“ V tej chvíli mu hruďou prenikla páliaca bolesť. Mladý muž si roztvoril košeľu a ohromene zízal na sedem krvácajúcich hlbokých škrabancov na svojej hrudi, spôsobených neviditeľnými nechtami.

Posledná šachová partia

V roku 1989 sa stretol ruský šachista pri šachovej partii so super počítačom. Na kovovej šachovnici prebiehala partia, kde počítač evidentne viackrát vyhral. Po pár partiách sa začalo dariť ruskému šachistovi a pri jeho tretej partii, kedy urobil už tretí víťazný ťah, sa všetci pozorovatelia zhrozene prizerali čo sa následne dialo. Po ukončení tretieho matu počítaču sa cez kovovú šachovnicu prehnal elektrickú prúd a zasiahol šachistu priamo do ruky. Celým jeho telom to zatriaslo, zvalil sa zo stoličky na zem a bol na mieste mŕtvy.
Po skontrolovaní počítača odborníkmi nebola nájdená žiadna závada a ani priami kontakt, kade by mohol tak silný smrtiaci prúd prejsť ku šachovnici.

Snívajúci počítač

Ďalší prípad podivných chovaní predmetov, je prípad zvláštneho počítača, ktorý sa sám od seba zapínal.
Roku 1987 si istý architekt z anglického Stockportu neďaleko Manchestra inštaloval do kancelárie úplne nový počítač Amstrad 1512. Mal byť určený ako archív pre špecifikácie budov a viesť kartotéku zákazníkov. To všetko v skutočnosti aj vykonával počas pracovných hodín k všeobecnej spokojnosti. Po skončení pracovného času však robil ešte aj niečo iné: sníval.
Zamestnankyňa upratovacej firmy, ktorá po nociach dávala do poriadku kancelárie, si všimla svietiacu obrazovku Amstradu. Chcela ho vypnúť. Objavila pri tom, že gombík počítača vôbec nieje zapnutý. Predstavenie sa opakovalo o niekoľko nocí. Tentoraz počítač vydával desivé stonavé zvuky, keď sa zapínal. Po jeho obrazovke sa pohybovali písmená vytvárajúce nesúvislé slová a útržky slov. Takto to pokračovalo určitý čas.
Napokon privolali odborníkov renomovaného technického časopisu Personal Computer. Pacientovi sa venoval redaktor Ken Hughes. Jeho diagnóza prezrádzala bezradnosť: „Osobne som skontroloval tento počítač do najmenších podrobností, no nenašiel som ani najmenšiu závadu.“
Po ďalšom vyčíňaní počítača sa rozhodli ho umiestniť do opustenej miestnosti a odpojiť ho od elektrického prúdu. Celé tri mesiace sledovala kamera ako sa s počítačom vôbec nič nedialo, až napokon.. Po troch mesiacoch sa začal počítač opäť „zobúdzať“. Na monitore bolo vidieť akési výjavy myšlienok, nezrozumiteľných slov a viet, napriek tomu, že nebol pripojený na elektrickú sieť. Tieto ukážky na monitore pripomínali obrazy zo sna aké poznáme.
Táto záhada nebola nikdy objasnená a navždy sa zapísala do pamäti tamojších ľudí ako (ne)uveriteľná záhada.

Modlitba vyslyšená

Neskutočný zážitok mal pán Powers, ktorý si prišiel vybrať peniaze z bankomatu. Pri prečítaní si jeho zostatku mu stroj ukazoval „1,17 dolárov“. Powers sa cítil viac než úboho a začal prosiť Boha a všetkých svätých aby sa mu darilo lepšie, aby bolo na konte viacej peňazí, aj keď nevedel ako by k tomu mohlo dôjsť. V tom okamžiku ale uvidel na monitore čiastku 281 dolárov. Okamžite zopakoval prosbu, na monitore číslo zmizlo a objavilo sa omnoho vyššie (koľko nepovedal). Takto to pokračovalo asi hodinu, pričom kľačal na betóne pred bankomatom. Okoloidúci ľudia sa uškŕňali a pozerali ako sa pán Powers kolenačky modlí k bankomatu.
Keď celý natešený muž skončil, na monitore stála suma ? 4,4 milióna dolárov (ďalej stroj odmietal zvyšovať čiastku).
V banke si výbery tohto muža po tisícoch dolárov všimli a jeho kartu zhltol bankomat. Nesmierne rozhnevaný muž udal banku, že mu zobrala jeho peniaze, ktoré mu poslal: „sám Pán Boh“.
Na súde nebolo preukázané, že by muž peniaze ukradol a bolo potvrdené, že naozaj tie peniaze mal na účte. „Obhajobe banky sa nepodarilo dokázať, že Boh neexistuje“, smial sa právnik pána Powersa. Preto bola banka pánovi Powersovi nútená vyplatiť 4 398 000 dolárov.

Neskutočné upozornenia

Istý vtipkár pripevnil na kopírovací stroj upozornenie, čo neskôr zverejnili v časopise Artifex.

V ňom stálo: „POZOR, TENTO STROJ SPOĽAHLIVO ZLYHÁVA VTEDY, KEĎ HO NAJSÚRNEJŠIE POTREBUJETE. Špeciálny detektor odmeria stupeň dôležitosti fotokópií a potom vytvorí technickú chybu, ktorá je tým väčšia čím je vyššia zúfalosť užívateľa. Vyhrážky poruchu iba zhoršujú. Ak sa v tejto miestnosti pokúsite použiť iný fotokopírovací stroj, bude automaticky vyradený z činnosti. Medzi strojmi totiž panuje solidarita. Zachovajte prosím pokoj a hovorte stroju milé slová. Nič iné neúčinkuje.“

Ľudia chodili ku stroju zo zábavy si niečo prefotiť, no po krátkom čase zistili, že toto upozornenie sa netýka akejsi zábavy, ale že sa jedná o skutočnosť. Stroj na prekvapenie všetkých naozaj odmietal spolupracovať. Čím dôležitejší papier, tým väčšia neochota.

V istom čase sa objavila nezvyčajná procedúra ako uzdraviť príliš „živý počítač“. Programátori používali v tej časti dobre známu fintu. Stačilo povedať „Ak nebudeš poslúchať, zavoláme Petra a ten strčí svoj studený skrutkovač do obvodov“. To počítače vraj naozaj nechcú počúvať a ihneď sa začnú správať ako normálne počítače.

Čo je vlastne dôsledkom toho, že sa naše stroje správajú tak, ako sa správajú? Nepopierateľným faktom, a to si môžete všimnúť aj vy sami, je, že keď budete pri počítači a začnete byť nervózny, prejaví sa táto nervozita aj na vašom stroji. Spomeňte si na toto a všímajte si, ako sa začne s odborom správať váš počítač s vašou narastajúcou nervozitou chcieť mať všetko rýchlo urobené. Z osobných skúseností to môžem naozaj potvrdiť.
Zdá sa, že stroje sú úzko prepojené s nami a správajú sú divne preto, lebo nie sme na podobné veci navyknutí. Zaujímalo by ma, či sa niektoré stroje správajú podivne aj vtedy, keď to nebude nikdy vidieť žiaden človek. To sa asi ale zistiť nedá.

Existujú však prípady aj o niečo desivejšie, kde si veci robia čo chcú.

Staré obrazy

Pri pobyte v Otave si istý kanadský učiteľ kúpil obraz, na ktorom bol namaľovaný zámok na zalesnenom kopci a nad ním sa prevaľovali temné oblaky. Je to pomerne pochmúrny motív. Jediné jasné miesto predstavuje svetlo v jednom z okien v zámockej veže. Kupec si obraz zobral domov do dediny v Ontáriu na okraji Hudsonovho zálivu a zavesil si ho v obývačke na stenu nad klavírom.
Raz večer v roku 1964 ukázal hosťom svoju kúpu. Na prekvapenie učiteľa a jeho detí v izbe vo veži nesvietilo žiadne svetlo. Omyl bol vylúčený. Najmä deti poznali obraz do detailov, pretože ich asi inšpiroval k romantickým predstavám. Zvesili obraz. Predtým jasne okno bolo teraz namaľované v rovnako tmavom farebnom odtieni ako ostatné neosvetlené vežové okná. Farba bola rovnako stará a rozpukaná. Nemohlo byť nijakých pochýb, že umelec takto namaľoval originál. Ako môže zhasnúť namaľované, roky viditeľné svetlo, a navyše tak, akoby nikdy neexistovalo?
Učiteľova rodina a ich hostia diskutovali o záhade do neskorej noci, potom sa návštevníci rozlúčili, niektorý z nich istotne tajne presvedčený, že celá záležitosť je iba číry výmysel.
Aj pri raňajkách nasledujúceho dňa bolo zmiznuté svetlo v obraze hlavnou témou. Vtom jedno z detí vzrušene pribehlo z obývačky so slovami: „Obraz, obraz!“. Všetci vyskočili a rútili sa do vedľajšej miestnosti. Malé zámocké okno znova jasne svietilo. Okamžite obraz zvesili a čo najpodrobnejšie preskúmali.
Farba malej žltej škvrny, ktorá predstavovala svetlo, bola rovnako stará a popukaná ako deň predtým tmavé neosvetlené okno. Falšovanie bolo vylúčené.
Otázka, či latinská veta napísaná na obraze („Každé storočie zažije svoju noc“) súvisí nejako s nevysvetliteľnou hrou svetla, bude môcť byť zodpovedaná až v roku 2064. Majiteľovi obrazu potomkovia sľúbili, že obraz nikdy nepredajú a budú trpezlivo čakať na rok 2064, kedy by malo svetlo vo vežičke opäť na chvíľu zhasnúť

Požiarnici varujú: „Pozor na malých chlapcov!“ ? V 80tich rokoch sa v anglickom grófstve Yorkshire odohrávali najdesivejšie požiare, aké kedy obyvatelia tejto časti Anglicka zažili. Neslýchaný príbeh, ktorý začal hrozivé besnenie, vyšiel najavo v roku 1985 prostredníctvom správy v londýnskych novinách Sun.

Správa sa venovala požiarnikovi z Yorkshire menom Peter Hall, rozprávajúcom o ozajstnej epidémii požiarov, ktoré zničili niekoľko domov až do základov. Nepoškodený zostal vždy iba jeden predmet, nad ktorým hrozivo všetci stáli a nemohli uveriť vlastným očiam. Tým predmetom bol obraz zobrazujúci plačúceho chlapca. Nešlo vždy iba o jeden a ten istý obraz, ktorý sa vždy daroval ďalej, ale o rozličné maľby znázorňujúceho plačúceho chlapca vo veku od 3och do 6tich rokov ? čo je v Anglicku veľmi obľúbený motív, aj sa dobre vyváža. Pozoruhodné je na tom skutočnosť, že aj keď domy zhoreli doslova na popol, obraz visel nepoškodený na niektorej úplne sčernetej stene.

Po uverejnení článku noviny Sun zaplavili telefonáty a listy. Malý výber z húfov podobných požiarov.

Dora Mannová z Mitchamu povedala: „Celý môj dom sa stal obeťou plameňov. Žiadna z mojich malieb sa nezachovala, len novo kúpený obraz s nariekajúcim dieťaťom. Tomu sa vôbec nič nestalo.“

Sandra Craskeová z Kilburnu: „Celá naša rodina aj s priateľom bola postihnutá záhadnými požiarmi, odkedy si kúpili obraz s plačúcim chlapcom.

9.septembra 1985 zničil Brian Parks z Boughtonu celkom neporušený obraz Plačúceho chlapca, keď požiar ťažko zranil jeho manželku, obe deti a spôsobil veľké škody. Bez najmenšieho poškodenia unikol len ? ako už tušíme ? Plačúci chlapec.

William Armitage sa nemohol takto pomstiť, pretože neprežil pyromanské (ničivé ohňom) aktivity svojho obrazu. Artimage sa stal vo svojom ešte tlejúcom dome vo Weston-super-Mare obeťou plameňov. Vedľa jeho mŕtvoly, kde bolo všetko na popol spálené, ležal celkom neporušený obraz plačúceho chlapca.

Jeden z požiarnikov o tom povedal: „Počul som o tom, niektorý kolegovia dokonca niečo podobné zažili v praxi. Hovorili, že to bolo naozaj desivé. Celá miestnosť vypálená a na zemi ležal jeden úplne neporušený obraz s plačúcim chlapcom. Môžem vám povedať na to iba jedno. Nedarujte nikomu z lásky obraz s plačúcim chlapcom. A požiarnikom z Yorkshire, už vôbec nie.“

Marcellinove portréty

Tieto portréty nie príliš známeho francúzskeho maliara Andrého Marcellina, sú naopak v oblasti záhad dosť známe.

Prvý portrét si u Marcellina objednal francúzsky filmový magnát. Dva dni po dokončení obrazu portrétovaný magnát zomrel bez medicínsky zistiteľných dôvodov. Opakovalo sa to aj pri ďalšej objednávke, dokonca aj smrť nastala o dva dni. Umelec sa preto rozhodol, že už nenamaľuje nikoho živého.
Toto predsavzatie Marcellinovi vydržalo dovtedy, kým bolo jeho odmietanie prijímané bez otázok. Istý mimoriadne neústupný záujemca chcel jeho dôvody poznať presne. Keď majster vyrukoval so svojím príbehom, muž mu vytkol poverčivosť a ? kliatba nekliatba, tval na namaľovaný portrétu. Po dlhom prehováraní mladý umelec súhlasil. Tento zákazník žil o deň dlhšie než jeho predchodcovia, zomrel tri dni po dodaní obrazu.
V jarných dňoch roku 1913 oslavoval André Marcellin zásnuby s Francoise Noelovou. Jeho vyvolená chcela, aby ju bezpodmienečne namaľoval. Najprv sa jej to pokúsil vyhovoriť. Keď jeho výhovorky boli bez šance a dievča sa vyhrážalo, že zruší zásnuby, zaprisahal ju, aby ďalej nenaliehala, pretože ju nechce ohrozovať. Narazil u nej na nedôverčivosť, ktorej následkom boli ešte neústupčivejšie prosby. Vohnaný do úzkych, Marcellin napokon súhlasil. O týždeň, po dokončení obrazu, Francoise Noelová zomrela. Príčina smrti bola, ako predtým, neznáma.
André Marcellin, smutný a zlomený, sa rozhodol namaľovať posledný portrét, ten svoj vlastný. Štyri dni po namaľovaní autoportrétu mladý maliar záhadne, bez analýzy príčiny, zomrel.

I v tejto, tretej, časti sme boli svedkami podivných záhad, nad ktorými nech hútame ako chceme, nemáme takmer žiadnu šancu na niečo prísť. Môžeme iba sucho konštatovať, že sú to naozaj „(ne)uveriteľné záhady“.

Ďalší diel bude dokladom toho, že doterajšie záhady ešte skoro nič neboli a tie fakt (ne)uveriteľné ešte len prídu. Od údivu nebude v žiadnom prípade núdze.
V štvrtej časti nazrieme do fascinujúcej oblasti záhad, jej názov bude: „Časové posuny“.

Související články:
(NE)uveriteľné záhady

Vydáno: 19. 03. 2009

Přečetlo: 4017 čtenářů

Zdroj:

Autor (vložil): garias

Zpět na články..

Komentáře k článku...