• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Články

- Záhady a tajemno -

Je vôbec v našich silách pochopiť „TO“, čo zatiaľ nechápeme? A aj keby sme mali šancu „TOMU“ ako tak porozumieť, dokážeme to našou mysľou, jazykom vôbec vyjadriť presne?

Záhady, ktoré nás obklopujú sú fantastické, nepochopiteľné ale hlavne (NE)uveriteľné. To „NE“ dávam schválne do zátvoriek, pretože pevne verím, že jedného dňa nastane čas, kedy budeme nielen používať termín uveriteľné záhady, ale budeme mnohým aj rozumieť.
Dnes, povedzme si to na rovinu, nemáme dostatok poznatkov na presné určenie a vysvetlenie týchto záhad. Asi najdôležitejšou oblasťou nedostatku v tomto smere je fyzika a parapsychológia, možno ešte zmysel pre pochopenie človeka pravekého. Ale aj veľa iných oborov, ktoré by nám nepochybne pomohli.
Najdôležitejším prvkom je ale schopnosť logicky objasniť záhady. Či by sme urobili pokrok v prípade, že by sme dané obory mali dostatočne vyvinuté je otázkou, ktorá čaká na odpoveď v budúcnosti.

Je nesmierne ťažké nebáť sa nových neobvyklých vecí a ešte ťažšie ich prijať za samozrejmosť.


Dbajme hlavne na to, aby sme nepodceňovali nezaujímavé, nezatracovali nejasné a hlavne neodcudzovali „nemožné“.. Z osobnej skúsenosti, ale aj od iných ľudí vieme veľmi dobre, že aj tá najnepravdepodobnejšia vec sa nám zdá nereálna nie preto, že by sa tak v skutočnosti javila, ale preto, že nám chýbajú isté fakty na objasnenie a pochopenie daného problému.
Veriacich ako aj ostatných žiadam, aby aspoň na chvíľu zachovali neutrálny postoj a nepripisovali tieto záhady Bohu alebo niečomu inému čomu sa naše ľudstvo vďaka predkom uchýlilo. Preto zdôrazňujem, že ak už by to bol predsa len Boh alebo iná veľká bytosť, iste nám tieto záhady nepodsúva preto, aby sme nad nimi mávli rukou zo slovami „to je Božie dielo, alebo niekoho veľkého tam hore, a hotovo...“ a ďalej sa o ne už nezaujímali.

Pri štúdiu týchto záhad som si všimol istú podstatnú vec. Existuje obrovské množstvo autorov, ktorí píšu a špekulujú o záhadách z celého sveta. No je strašne málo takých, ktorí tieto informácie dávajú do súvislostí s inými záhadami. Je nesmierne ťažké zhodnotiť tak veľké množstvo údajov a ešte ich kombinovať, vytvárať náväznosť, keď si ani nie sme úplne istý či vtom a vtom prípade máme úplnú pravdu. A práve preto, ako som už písal, nám chýbajú korene v objasňovaní záhad. Tými koreňmi je vyspelá veda, ktorá by isté nejasnosti posunula na úroveň, o ktorej pravdivosti by sme nepochybovali a mohli ju s istotou použiť na ďalšie bádanie.
Možno jedným so základným neúspechom je to, že sa snažíme príliš reálne pochopiť nepochopené. Možno že nestačí jeden uhol pohľadu na vec. Čo ak je tých pohľadov viac a všetky treba brať do úvahy? Je myšlienka: „musíme sa pozrieť z troch uhlov na kocku, aby sme mali predstavu že sa skutočne jedná o kocku a nie iba o jeden štvorec“. Naša veda svojimi teóriami objaví 3 štvorce. Je to náš rozum, múdrosť, ktorá uvidí kocku.

Toto bude akýsi zoznam na pokračovanie veľkých aj menších záhad. Ku niektorým bude podrobnejší popis, ku iným zasa veľmi stručný. Bude sa jednať o veľmi slávne záhady ale taktiež o úplne neznáme, no tiež možno dôležité. Budú spomenuté záznamy, zápisy, údaje zo starých čias od asi 15.tého storočia nášho letopočtu.

Tento „zoznam záhad“ má v prvom rade poukázať nato, že existujú takéto nevysvetlené veci a neuškodí keď sa budeme jednotlivými záhadami neskoršie zaoberať podrobnejšie.
Tento článok však do hĺbky nepôjde. Jeho úmyslom je vyplaviť nám záhady na povrch...

Zachovajme nezaujatosť a poďme na zoznam (ne)uveriteľných záhad.
Kdesi tuším v gréckej literatúre stálo „Sú rôzny bojovníci. Niektorí sú rýchli, porážajú silných nepriateľov. Iní sú mocní, drtia viacerých protivníkov čo sú v presile. No len ten najlepší bojovník, dokáže poraziť aj samého seba“. (myšlienka: ťažko sa odpútavame od svojho ega).


Medzi snáď najpozoruhodnejšie miesta v USA patrí Západná Virgínia. Už roky sa tu preháňa povestný šibal „motham“. Stojí zlovestne na okraji cesty a kuká na okoloidúcich veľkými, červeno žiariacimi očami, bez námahy prenasleduje autá, hoci uháňajú obrovskou rýchlosťou, a aj lietadlám, ktoré ho prenasledujú ukazuje dlhý nos, ak nejaký má. Odkiaľ je a čoho ťahá práve do Západnej Virgínie?

Nemožno teraz nič objasňovať, pretože je tento motham skutočnou záhadou a skoro nič o ňom nevieme. Jediné čo máme je veľa a veľa výpovedí o jeho spozorovaní. Roku 1897 došlo k masívnemu výskytu tajomných vzducholodí nad Amerikou, ktoré sa vtedy postarali o patričný rozruch. Po ďalších výskytoch podivných objektov ako aj tzv. UFO (tanierov) sa zjavili podivne sa správajúci ľudia. Títo podivíni kládli otázky redaktorke novín Messenger. Moderátorka o nich vravela: „Boli fakt divní, naháňali mi strach, takí bledí až neľudský. Bez výrazu v tvári...“. Západná Virgínia je vskutku podivná. Zvieratá tu hynú nevysvetliteľným spôsobom, prípadne padajú za obeť záhadnej masakre známej v Amerike už desaťročia ako „mrzačenie hovädzieho dobytka“, hoci sa našli dokaličené mŕtvoly aj ďalších domácich zvierat, koní a iných štvornožcov. Ani príroda tu nieje taká ako inde. Z ničoho nič vznikajú úzko ohraničené zóny, kam človek nemôže vstúpiť bez toho, aby zrazu neprepadol panike, prípadne nezačal krvácať z nosa alebo z uší. Pozoruhodné je, že už aj indiánom bola táto oblasť (Západná Virgínia) podozrivá. Predtým ako kontinent zabrali Európania, indiánske kmene, mohli sme povedať takmer že národy, obývali celú Severnú Ameriku ? okrem dnešnej Západnej Virgínie. Antropológovia a historici, ktorí vypracovali mapy bývalých indiánskych populácií, prekvapene zistili, že Západná Virgínia ? a to celkom presne ohraničená ? bola pre nich „tabu“. Aj keď je oblasť bohatá na lesy a zverinu. Je ideálnym osídľovacím územím pre „nenáročných“ červenokožcov, veď obývali dokonca aj púšte či snehové pláne. Na mnohých miestach po celej planéte sú takzvané lesy smrti. Takéto „lesy smrti“ sa odlišujú od normálnych lesov tým, že sa nachádzajú priamo na úpätí vrchu vo vysokých polohách.
Historik Robert Lyman žijúci v Couddersporte sa pokúsil sledovať udalosti v jednom takomto lese ? Čierny les, v ktorého blízkosti býval. Vytvoril chronológiu hrôzy a to doslova, ktorá presne predkladá prípady nevysvetliteľných zmiznutí až do začiatku 20tého storočia. Lyman zaznamenal stovky udalostí, keď jednotlivé osoby a rôzne veľké skupiny zmizli pred svedkami v černi lesa alebo v jeho bezprostrednej blízkosti: dospelí aj deti.
Krátko pred prelomom storočia (19 a 20tého) pestro zložená skupina osôb pozorovala z terasy jedného hotela v Hammersley Fork v Clinton County muža, ktorý na ceste do South Forks vyšiel z lesa. Mierne sa potackával. Nič nezvyčajné v tej oblasti, pre značné popíjanie alkoholu u mnohých ľudí...
Keď sa zjavne opitý muž pretackal okolo hotelovej terasy, zdalo sa, že uprostred cesty narazil do neviditeľnej prekážky. Muža, na zdesenie všetkých prihliadajúcich, zrazu zodvihlo do výšky, ten sa zmietal a nahlas kričal o pomoc. Hulákal niečo ako „pustite ma, nechajte ma“, pár krát to ním vo vzduchu šklblo a muž zmizol. Vyparil sa, proste ako keď zhasnete svetlo, odrazu ho nebolo. Ostali po ňom iba stopy v prachu, ktoré skúmal privolajúci policajt.
To je iba jedna z mnohých podivných udalostí. Z týchto lesov sa pravidelne nevracajú rybári a poľovníci všetkých vekových kategórii. Zväčša sa jedná o „hrdinov“, ktorý na podobné historky neverili a ľudia ich prosili aby do tých lesov nechodili. Po ich hľadaní boli nachádzané ich výstroje nepoškodené. Miesta kde boli nejavili nič neobvyklého. Pri hľadaní ľudia nemizli, teda čo sa týka záznamov z ktorých čerpáme.
Nezriedka majú predmety značnú hodnotu, napr. úplne nový džíp Texasana Arthura Wisemana stál opustený na čistinke, v ňom pušky v cene niekoľko tisíc dolárov, okrem toho náhradné oblečenie a väčšia suma peňazí.
Sú udalosti kedy ľudia padnú do nejakých puklín, sú obeťami dravých zvierat a pod, no nikde sa to nedeje bez akýchkoľvek stôp ako v „lesoch smrti“. Tu akoby sa ľudia prepadli pod zem. A nejde nájsť takmer žiadnu stopu po nich, okrem ich výstroje, ktorú občas zanechajú po sebe.
Neskôr som našiel mnoho záznamov z armády z rôznych časových období. Sú zaznamenané straty vojakov, ale aj celých skupín mužov v uniformách, ktorí mali v „lesoch smrti“ pochody, cvičenia a podobne. Lovci hovoria o divných svetlách, ktoré videli medzi stromami keď sa vracali domov. Proste sa radšej vyhýbajme „lesom smrti“ dovtedy, kým my bádatelia nebudeme vedieť o nich niečo viac. Až do jedného teplého júlového dňa roku 1980 sa bezmennému malému jazierku skrytému v talianskych Dolomitoch venovalo málo pozornosti. No v tento deň veľa plavcov a rybárov v jazere i pri ňom v pravom slova zmysle priamo na vlastne koži zažilo nevysvetliteľnú udalosť. Ani najslabší vánok nezavial, keď sa zrazu uprostred jazera vytvoril vír. Voda sa začala krútiť, špirálovito sa vyklenula nahor a stúpala k oblohe, kde za chvíľu celé jazero zmizlo. V koryte ostali iba ryby, rybári a udivení plavci.
Udalosť vzbudila obrovský „poplach“. Zo širokého okolia sem ľudia chodili aby si pozreli jazero, ktoré tak záhadne zmizlo. Miestni hovorili: „My máme najpodivnejšie jazero na svete. To preto, že žiadne nemáme“. Veľa sa o jazere hovorilo. Mnohí rozprávali, rozoberali, hútali, ale nikto na nič presnejšieho neprišiel. Bolo 11. novembra 1958 keď pani R. Babingtonová prišla domov unavená a chcela si oddýchnuť od toho „bláznivého“ sveta. To ale netušila, že skutočné bláznovstvo ju čaká ešte len doma. Pri otváraní bráničky do jej dvora zpŕchlo. Malé kvapky sa zaligotali vo vzduchu, bolo počuť dopady vody na trávu a stromy, ale pani Babingtonová bola suchá. Keď pozrela smerom odkiaľ dážď prichádzal ostala ohromene stáť.
Pršalo na jej dvore, ale z čistého neba. Na oblohe nebolo jediného mráčika, no napriek tomu asi na území veľkom 15 x 15 metrov pršalo akoby bol normálny dážď.
O nejakú chvíľu sa prišli podívať aj susedia. Celá kôpka ľudí stála na dvore a pozorovali kvapky, ktoré sa vytvárali vo vzduchu bez vodnej pary či oblaku.
Iný príbeh sa stal v Gorgii kde mimoriadne čudný stĺp dažďa roku 1986 celú hodinu zalieval vodou z bezoblačnej oblohy malé územie s priemerom 7,5 metra. Príčina neznáma. Tajomné pramene však nechrlia vodu len vo voľnej prírode.
Október 1963, v massachusettskom Methuene, USA. Francis Martin a jeho rodina si všimli, že na stene domu sa vytvorila škvrna a rozširuje sa. Zrazu zaznel rachot a voda sa liala z celého stropu obývačky. Aj v iných miestnostiach aj keď tam na niektorých miestach neboli žiadne potrubia. O chvíľu voda bleskurýchle prestala padať. Po zavolaní kňaza aby dom vysvätil modlitby nezabrali a jediný výsledok bol ten, že sa kňaz večer nemusel sprchovať.
Rodina sa po viacerých takýchto udalostiach presťahovala, no nemilá udalosť s vodou ju prenasledovala aj do iných domov. Po dlhšom čase, odrazu padanie vody zo stien ustálo tak rýchlo ako rýchlo sa spustilo, a už sa nikdy nevyskytlo u tejto rodine. Dr. Michele Claireová z britskej Sheffield for Psychical Research (Sheffildská spoločnosť pre psychický výskum) podrobne skúmala „prípady s vodou“.
V jednom, z takýchto príbehov, bola postaršia žena „pani B“ (ako ju doktorka nazvala). Žila so svojimi piatimi deťmi a dvoma dospelými príbuznými v dome v anglickom grófstve South Yorkshire.
Roku 1979 sa uvedených 8 ľudí nasťahovalo do domu, kde sa už na nasledujúci rok začali diať čudné veci. Na dlážke znova a znova vznikali kaluže vody, zavše ozajstné miniatúrne jazierka. Bežný zdroj, ako napríklad pokazené potrubie, nebolo možné objaviť. Najzvláštnejší únik tejto vody bol dážď v obývačke. Voda sa zmaterializovala vo vzduchu a pršala rovno na koberec. Okrem toho bolo v dome ako v strašidelnom zámku, kde vyčíňajú tí najhroznejší duchovia. Nevysvetliteľné zvuky, akoby rozhadzovanie kameňov, rachoty, explózie, vŕzganie, stonanie a celá symfónia zvukov napĺňala dom hrôzou vo dne i v noci.
Objavovali sa pachy od skazených vajec. Pes rodiny sa správal poriadne čudne. Zježovala sa mu srsť, brechal, odmietal vstúpiť do niektorých miestností. Obyvatelia domu žili v neskutočnom strachu. V noci sa prechádzali tmavými chodbami a miestnosťami temné postavy. V kuchyni neraz v noci hrmotal príbor. Televízor sa sám zapínal a vypínal. Dvere v dome sa otvárali a búchali s rachotom. Jednoducho hrôza do špiku kostí.
Čo má spoločné pršanie tohoto spôsobu v dome s pršaním vonku bez zdroja? Jedná sa o ten istý pôvod? SHC je považované za proces vzťahujúci sa na osoby, ktorý živého človeka znepokojujúcim spôsobom zničil a takmer vždy usmrtil. Za určitých okolností by mohli mať zmeny magnetického pola Zeme vplyv na toto samovznietenie, podobne ako má zrejme vplyv aj na psychologické faktory u ľudí. Mnohé obete SHC boli duševne labilné, nachádzali sa v ťažkých krízach alebo pred samovraždou, respektívne vzplanuli, ako keby ju chceli práve uskutočniť. Práve sila mozgu, ktorá v spolupráci z magnetickým polom môže byť tým spúšťacím mechanizmom, ktorý uvolní energiu a zvýši pohyb častíc v mieste vzplanutia. Zatriedenie do osobitnej skupiny záhadu samovoľného vznietenia sa javilo ako opodstatnené pre jej individuálne či nezvyčajné okolnosti, ktoré sprevádzajú tento jav. Príbehy sú naozaj desivé.
Napríklad James Hamilton, profesor matematiky na Nashvillskej univerzite v Tennesse uhasil plameň, čo mu zrazu vyrazil z ľavej nohy, alebo lekár B. H. Hartwell sa pokúsil v lese pri Ayeri v Massachusetts poskytnúť prvú pomoc žene zvíjajúcej sa s krikom v plameňoch, ktorých zdrojom boli jej vlastné plecia.
Zdokumentované sú stovky prípadov. Takmer vo všetkých sa obete tešia dobrému zdraviu, ale „postihnutému“ vnútru duše. Obetiam sa v mieste ohňa rozžeravý plameň, dosť veľakrát modrastou farbou, a miesto postihnutia mnohokrát zhorí na popol, pretože energia vznietenia prichádza znútra.
Horúčava je niekoľkokrát vyššia ako u bežného ohňa a trvá neuveriteľne krátko. Pri mnohých prípadoch boli šaty celkom nepoškodené, podobne ako kreslo, koberec atď.
V niektorých prípadoch je tepelná energia sústredená aj mimo tela. Pri žene, ktorej sa vznietila ruka keď sedela v aute a mala ju blízko okna, bolo toto okno úplne roztavené. Tak isto aj časti tela sa pri vznietení nesprávajú tak ako pri normálnom spálení ohňom. Napríklad lebky sa pri SHC zvrašťujú, čo je pre normálny oheň z cela netypické.
Súdny znalec, antropológ a špecialista na spontánne samospálenie Dr. Wilton Krogman o tom hovoril: „Nikdy som nevidel lebku, čo by sa pod vplyvom horúčavy zvraštila. Oveľa skôr sa nadujú alebo sa rozpuknú na malé kúsky. Neexistuje nijaká výnimka!“ Samotná neprítomnosť čmudu pri spálenine SHC u obetí je záhadou pre bádateľov v tomto obore. Občas sa z nešťastníkov stávajú ozajstné ohnivé stĺpy.
V jedno februárové ráno roku 1985 schádzala sedemnásťročná študentka Jacqueline Fitzsimonová po kurze varenia s priateľmi dolu schodmi widnesského Halton College v anglickom grófstve Ceshire. Svedkov bolo viacej, keď sa jej nad plecami objavilo zvláštne svetlo. Spustilo sa Jacqueline na plecia. Dievčina vykríkla, pretože bola jej hlava zrazu v plameňoch. Jej priateľ jej hlavu po krátkom čase uhasil, no dievča umrelo cestou do nemocnice. Po ohni vyčíňajúcom na jej hlave nemala tvár, doslova jej bolo vidieť iba lebku.
Uvažovalo sa, že by sa Jacqueline zapálila pri variči počas kurzu varenia. No varič údajne nebol používaný počas hodiny. Robili sa pokusy s jej šatami, voňavkami, šampónmi. No nepodarilo sa zrekonštruovať tak rýchlo vznikajúci oheň s tak vysokou teplotou. Vzplanutie udiera v tej najmenej očakávanej chvíli.
Úbohá študentka Phyllis Newcombeová rada tancovala, ako asi každá dievčina tešiaca sa zo života. 27. augusta 1938 ju v preplnenej tanečnej sále v Chlemsford Shire Hall v anglickom grófstve Essex postihol krutý osud. Pred zrakom zdeseného snúbenca Henryho McAuslanda a desiatok svedkov jej zo šiat vyšľahli modré plamene. V priebehu minút premenili dievčinu, okolo ktorej bezmocne behali a kričali na smrť zdesení svedkovia, na zuhoľnatenú mŕtvolu. Jej snúbencovi, pri bezvýznamnej záchrane jeho milej, spôsobil plameň ťažké popáleniny. Ani odborné hasiace opatrenia nič nezmohli. Existuje ešte neuveriteľnejšia možnosť samospálenia, ktorá definitívne znemožňuje každý pokus o rozumné vysvetlenie tohto neobvyklého javu: je to samospálenie po smrti. Ide o taký absurdný proces, že ho San Francisco Chronicle zaradilo medzi desať najpodivnejších udalostí roka 1973.
7. decembra toho roku sa stala päťdesiatročná Betty Satlowová obeťou nehody v Hoquiame, v štáte Washington, USA. Jej telo bolo, po troch dňoch smrti, vystavené na katafalku v Colemanovej márnici, kde zrazu začalo horieť. Keď požiarnici zistili, že dym vychádza z truhly, ale tá nie je ohniskom požiaru, nevychádzali z úžasu. Oheň bol v pani Satlowovej a jej telesné pozostatky napoly spálil. Zachovali sa iba od bokov nadol. Horná časť tela sa premenila na popol. Jedná sa o podobné miesto akým je oblasť Západnej Virgínie, ibaže s ešte absurdnejšími zvláštnosťami. Už sama gravitácia je v tomto anglickom grófstve iná než kdekoľvek inde na Zemi. Zrýchlenie voľne padajúceho telesa tam činí menej než 9,8 metra za sekundu (na mínus druhú), udávaného v učebniciach fyziky. Tento fakt bol mnohokrát nameraný, ale nikdy nebol vysvetlený.
V roku 1973 sa začala ozajstná vlna takzvaného zmrzačenia hovädzieho dobytka a trvá ešte i dnes, ale od samého začiatku sa vôbec neobmedzovala len na hovädzí dobytok. (Prosím všimnite si rok, ktorý je súhlasný s rokom samovznietenia tela pani Betty Satlowovej. Jedná sa o nejakú súvislosť?). Postihuje takmer rovnako často aj kone a iné úžitkové či domáce zvieratá.
Tento príšerný úkaz je známy už oveľa dávnejšie. Prvé záznamy pochádzajú z roku 1810. Opisujú takúto masakru na škótsko-anglickej hranici. Nepolapiteľný „Jack Rozparovač zvierat“ koná bezočivo a obludne. Zanecháva hrozne doriadené mŕtvoly zvierat, pri pohľade na ne sa dvíha žalúdok aj tým najtvrdším chlapom. Výskumy vedcov ukazujú, že zdochliny už neobsahujú žiadnu krv, rovnako ani mozog a likvor (glukóza). Mnohé orgány sú odstránené s chirurgickou presnosťou, medzi nimi pohlavné orgány, jazyk, časti čriev, kože a ďalšie časti tela.
Na miestach kde sa obete nachádzajú, nikdy nie sú stopy ani krvavé škvrny. Miesta nálezov sú rovnako exotické ako všetko ostatné. Obete sa nepovaľujú len po pastvinách , ale aj na cestách, pri farmách, v lesoch všemožne inde. Oceľovými káblami sú priviazané na najvyšších bodoch tabuľových hôr, zavesené na vrcholce stromov alebo napchaté do studní. Zmrzačené a zabité nie sú nikdy na mieste ich nálezu. Niektoré znášajú svoj v pravom slova zmysle zverský čin pod vodou. Iné nemajú v tele celú ani kostičku, ako po páde z veľkej výšky. Raz skutočne padla polovica kravy z neba na trávu istému farmárovi, čo vyvolalo patričný rozruch, ako býva zvykom. Prípad dokaličeného valacha (koňa) Snippyho, ktorý sa našiel roku 1967 v oblasti farmy Harryho Kinga naďaleko Alamosy v údolí San Luis v Južnom Colorade, je už takmer legendárny, predsa však spustil lavínu celofederálnej pozornosti. Obľúbený kôň pani Berly Lewisovej nebol len v známom stave, ale bol aj ? čomu sa nevenovalo toľko pozornosti ? rádioaktívne ožiarený.
10. marca 1989 sa našlo päť dokaličených zdochlín kráv, pekne do radu ležiacich na Wayttovom ranči v Hampstead County v štáte Arkansas. Všetky zvieratá boli teľné. Vedľa jednej z kráv ležala maternica, v ktorej sa nachádzalo teliatko.
Dr. Altshuler uviedol v správe o Wyattovskom prípade toto: „Zmena štruktúry ciev poukazuje na vysoké teploty“ inde v správe stálo: „...vyplýva záver, že zásah vykonaný na zvieratách prebiehal veľmi rýchlo za použitia vysokotepelných rezačov, napríklad lasera“.
Správa dr.Altshulera zapadla v prah a nikto jej nikdy nevenoval pozornosť. Kto vie prečo?

Naozaj môžeme vidieť, že niektoré záhady sú nezvyčajné až (NE)uveriteľné. A to sme ešte len na začiatku tohoto zoznamu záhad. Neskôr príde 2. časť „oživené predmety“ a to bude pre nás už trocha väčší šok.

Související články:
(NE)uveriteľné záhady