• Kurzy, Akce, Semináře

• Bytosti světla

• Knižní novinky

• Konspirace, teorie

• Kontakty se záhrobím

• Meditace a relaxace

• Poutní tajemná místa

• Prezentace

• Šamanismus

• Svátky a rituály

• Videa

• Vize budoucnosti

• Záhady a tajemno

• Zajímavosti

• Zamyšlení

• Zaniklé civilizace

• Astrální bytosti

• Klinická smrt

• Kontakt se zemřelými

• Minulé životy

• Něčí přítomnost

• Nevysvětlitelné jevy

• Opuštění těla

• Osudové náhody

• Pocit Deja Vu

• Podivní tvorové

• Praktická magie

• Setkání s UFO

• Sny a realita

• Symboly a znamení

• Teorie a myšlenky

• Vnímavá zvířata

• Výklady snů

• Vyvolávání duchů

• Záhadná místa

• Zvláštní schopnosti

• Magie, Hermetismus

• UFO, USO

• Psychologie

• Víra

• Léčitelství

• Zdravé stravování

• Volnomyšlenkáři

• Esoterické filmy

• Esoterické knihy

• Esoterická hudba

• Vaše kresby

• Úkazy na fotografiích

• Foto zajímavých míst

• Ikonka webu

• Informační témata

• Testy schopností

• Ankety na webu

• Facebook

• Fáze měsíce

• Sluneční aktivita

• Počasí - mapka

Články

- Záhady a tajemno -

Píše sa dátum 30. června 1908. Istý starý farmár stál na svojom dvore pred chalupou pri rieke Podkamenná Tunguzka (pravý prítok Jeniseje) v Krasnojarské oblasti na Sibíri.
Bolo jasno, 7.17 hodín ráno. Vypadalo na všedný deň plný práce na poli, s dobytkom.
Odrazu sa ale starec ztrhol a kryl si oboma rukami oči, akoby ho malo niečo oslepiť. Nad celou oblasťou, širokou stovky kilometrov, sa zablyslo jasné oslepujúce svetlo. Kto bol vtedy vonku a nechcel aby možno stratil aj zrak, musel si zakryť oči.
Keď ich muž otvoril uvidel na severovýchode pomaly padať nejaký veľký objekt z veľkej výšky kolmo smerom nadol. Objekt svietil azúrovými farbami a pripomínal obrovskú trúbku. Padala veľmi pomaly, i keď sa nedalo dobre odhadnúť akou rýchlosťou. Asi vo výške 3 kilometrov nad povrchom, to ale prišlo...
Odrazu jas modrastej farby mierne zosilnel a prišla obrovská explózia ktorá opäť osvietila široké okolie. Oba tieto dva jasy bolo vidno na 300 kilometrov. Tlaková vlna preletela aj popri dedovi, hodila ho o plot a obletela Zem dvakrát.
Polia, lesy, doliny sa otriasali a 400 kilometrov odtiaľ sa vykoľajil transsibírsky rýchlik.
Tlakovú vlnu ako aj otrasy zeme boli zaznamenávané na celej planéte. Ľudia v Tajge boli v šoku. Všetci vychádzali von zo svojich domov, zobúdzali deti i susedov aby sa všetci išli pozrieť čo sa stalo. I keď bola táto časť Sibíru značne ľudoprázdna, napriek tomu udalosť vzbudila veľkú pozornosť. Neskôr však nielen u nich, ale aj u takmer všetkých vedcov, politikov a aj rôznych bádateľov po celom svete.
Všetko navôkol bolo poškodené. Drevené ploty poohýbané, zvieratá vystrašené. Lesné zvery vybehúvali z húštiny. Zvieratá ktoré ešte zvyčajne spali pobehovali sem a tam a všade naokolo panoval strach a chaos.
Bolo vidno obrovský stúpajúci dym a onedlho, po zamorení oblasti veľkým čiernym mrakom, spŕchol čierny dážď.
Čierne mraky sa pod vetrom pohli na západ. Prešli popri Moskve, Kyjeve, Varšave a bolo ich vidieť až v Londýne.

Tunguzka sa pokladá za jednu z najväčších záhad 20siateho storočia. Vzniklo okolo 65 teórií vzniku výbuchu, ktoré hovoria o páde meteoritu, kométy, o strete Zeme s antihmotou či čiernou dierou a podobne.
Takmer ale nikde pri vyjadrovaní týchto teórií som sa nestretol s faktami, o ktorých hovoria ruský vedci. Tieto „západné“ teórie sú iba doslova špekuláciami, vyslovene nepodložené hypotézy, ktoré sú značne nepravdepodobné a obsahujú pramálo faktov. Preto som sa zameral na literatúru ruských vedcov. Našiel som ruských autorov, ktorý dokonca boli aj v Tajge, a študovali daný problém presne na mieste. Poukázali na veľké množstvo faktov, ktoré sú mnohé bohužiaľ utajené. Sú ale aj také, do ktorých môžeme nahliadnúť a vytvoriť si vlastný pohľad o Tunguskej záhade. Takýchto „odkrytých“ údajov je natoľko, že by sme záhadu Tunguzsky mohli odhaliť aj my sami...

Vedecký svet začal skúmať tento fenomén až po 13tich rokoch po výbuchu a to konkrétne ruskí vedci. Prečo až tak neskoro? Kvôli tomu, že táto oblasť Sibíru je naozaj odľahlá, neprístupná a takmer úplne opustená. Navyše potrebné financie zrejme neboli ihneď k dispozícii a neboli k tomu politické podmienky v tejto krajine.

Skrátka po 13tich rokoch sa vydáva ruská expedícia na Sibír do Tungusky. Vedecký team je zložený zo špičkových ruských vedcov. Dovolím si tvrdiť, že najlepších na svete, ktorý prišli objasniť túto záhadu.
V tej dobe existovala organizácia v Moskve pre výskum UFO a mimozemských civilizácii. To bol jeden z nemalých dôvodov prečo bolo potrebné poslať vedecký team...

Najkompletnejšou prácou, knihou o Tunguskej tajge je kniha Thomasa Atkinsona profesora vo Holinsa Collegeav vo Virgínii a novinára Johna Baxtera, spolupracovníka londýnskych Times. Koncom roku 1978 vydali knihu The Fire came by (Ako vznikol oheň), venovanej podrobnej analýze všetkých okolností výbuchu. Kniha sa opiera hlavne o výskumy a publikácie sovietské a využíva výsledkov najnovších bádaní sovietskych vedcov.

Výpisok z knihy. ...Onoho rána 30. júna (června) 1908 sa ozval v strednej časti Sibíru, u rieky Podkamenná Tunguska neďaleko Bajkalského jazera, silný výbuch. Detonáciu bolo počuť v okruhu 800 kilometrov ( ja som sa dočítal že 300, ale tých 800 sa mi zdá reálnejším).
Bola tak silná, že ľudia, ktorí boli od miesta výbuchu ďaleko a vonku, prestali na chvíľu počuť. Seizmografické stanice po celom svete zaznamenali silné otrasy. Gigantický oblak pokryl celé nebo. Nad tunguskou oblasťou padal čierny dážď. Vo značne vzdialených Antverpách zahorelo nebo silnou žiarou, v Heidelbergu bolo náhle jasno ako v Leningrade. V Londýne sa ľudia vypytovali policajtov, čo majú znamenať tie veľké čierne mraky, ktoré idú z východu.

Sovietska vláda bola názoru, že sa jedná o pád meteoritu, ale niektorí sovietski vedci boli hneď od začiatku iného názoru.
V čele expedície vyslanej vládou, ktorá mala údajný meteorit nájsť, bol vtedy 38ročný super-vedec Leonid A. Kulik. Zaoberal sa meteoritmi, čo bola v tej dobe mladá oblasť vedy.
V niekoľko ruských novinách sa objavili výpovede očitých svedkov udalosti. Napríklad noviny vychádzajúce v Irkutsku uviedli, že oného pamätného rána 1908 videli obyvatelia oblasti nad Tunguzkou „veľký svietiaci objekt s tak silnou žiarou, že ho nebolo možné pozorovať priamo voľným okom... Asi 10 minút objekt zvoľna padal. Mal podobu obrovskej žiarivej rúry, to znamená mal výrazne cylindrický tvar...“
Noviny hlásili, že ľudia v priľahlých oblastiach videli obrovské plamene. Jednotlivý svedkovia uviedli silné detonácie, ktoré predchádzali plameňom. Všetci svedkovia sa zhodovali, že ten objekt letel z JUHU na SEVER.

Chcel by som podotknúť, že niekto by mohol namietať, že daný objekt bol úmyseľne zhodený do neobývanej oblasti. Hľadal som preto o tom niečo a našiel som výpočty istého ruského autora (na meno si už nespomeniem), ktorý vypočítal, že dopad takéhoto telesa na neobývanú časť planéty sú 2 až 3 percentá. Zobral do úvahy, moria, oceány, ľudnatosť planéty v tej dobe a zistil, že pri náhodnom páde takéhoto nebezpečného telesa je veľmi pravdepodobné, že padne do neobývanej resp. veľmi málo obývanej oblasti. Teda sa vôbec nemusí jednať o presne mierený pád. Nemusí, ale môže... :D

Expedícia vedená Kulikom v roku 1921, 13 rokov po páde, neviedla k ničomu. Oni totiž ani miesto dopadu nenašli. Možno preto že zle hľadali, územie bolo obrovské. Bolo zrovnaných 3000 km2 (3000 kilometrov štvorcových), preto bolo asi ťažké nájsť presne určené miesto, navyše les mierne podrástol za ten čas.

Ďalšia kulikova expedícia vyrazila v roku 1927. Tu už bol Kulik omnoho lepšie technicky aj informačne pripravený. Vypočítalo sa, že výbuch bolo možné pozorovať na území veľkom ako Francúzsko a Nemecko dohromady. Iný vedec preskúmal vplyv výbuchu na zvieratá, u nich bola neskôr spozorovaná akási nemoc kože.

Spoločníkom Kulikovým bol Tunguz Ilja Potapovič Ljučetkan, ktorý sa v tamojšej krajine fantasticky orientoval a vyznal, a poskytol Kulikovi o danej udalosti veľmi cenné informácie. Hovoril že: „uvidel som ohnivú guľu, ktorá zaberala polovicu neba. Onedlho sa urobila tma a tlaková vlna ma zrazila k zemi.“

Kulik v tejto výprave urobil veľký pokrok. Jednoznačne potvrdil veľkú plochu zásahu. Ako postupoval ku centru výbuchu, videl ohorené stromy, čiastočne popálené, vyvalené aj s koreňmi. A to poriadne silné stromiská, takmer vždy vyvalené tak, že koreň bol na juhu a kmeň smeroval na sever. Bolo vidno vplyv ohňa na stromy ale o požiar sa jasne nemohlo jednať. „Stromy boli zničené, obhorené, pôsobením silného žiarenia smerom od hora“. Tak uviedol Kulik v správe.

Niektoré fakty videl na vlastné oči, ako pováľané staré pne stromov. No iné informácie získal od tamojších ľudí. Predsa po 13nástich rokoch to tam muselo vypadať inak...

Po dlhom pobehovaní sem a tam, Kulik ale ani za čerta nevedel nájsť kráter po dopade meteoritu či podobného telesa. Istý vedci sa začali preto domnievať, teda hlavne z Kulikových správ ktoré prichádzali do centra Akadémie vied ZSSR, že sa musí teda jednať o kométu alebo o plynovú kométu, ktorej zohriatie pádom cez atmosféru spôsobí, že exploduje nad zemou.

I.S. Astapovič vo svojej práci uviedol, že sa jedná výbuch kométy o sile 30 miliónov TNT. To je bomba so silou 30 MG (megaton), čo je 1500 krát silnejšia bomba ako bola bomba Hirošimovská
Nemáme ale dôkazy, nakoľko sme neboli svedkami zrážky kométy so Zemou, že dochádza pri tejto udalosti ku istým atmosferickým či magnetickým javom aké boli v Tunguzke. Čo je ale dôležité, musela by byť táto kométa spozorovaná astronómami už pri prílete k blízkosti Zeme. Nič také nebolo a toto teleso udrelo odrazu, nečakane. Navyše sú docela reálne teórie o výbuchu kométy vo väčších výškach nad zemou. Preto teória pádu kométy trošku pokulháva.

Kulik sa do Tunguzky vypravil ešte dvakrát. V roku 1938 a 1939. Neustále však zdôrazňoval, že ak sa nedalo nájsť miesto výbuchu, teda kráter, muselo sa jednať o explóziu vo výške nad zemou.

Po týchto rokoch neistoty prišla druhá svetová vojna a po nej rok 1977. Vtedy sa v Poľsku objavil akýsi Alexander Kazancev, ktorý skúmal mesto Hirošimu po výbuchu atómovej bomby v tomto meste. Alexander Mostowicz, spisovateľ, mal rozhovor s týmto vedcom. Položil mu samozrejme otázku na tému Tunguzka a výbuch na nej. Po dlhých rokoch rôznych teórii, nejasností, prichádza Alexander Kazancev s teóriou, pri ktorej všetky nejasnosti odrazu naberajú význam a prichádza objasnenie výbuchu v Tunguzke.

Alexander Kazancev povedal toto...

Skúmal som dopady atómového výbuchu v Hirošime a pri pohľade na fotky ukazujúce na následky výbuchu v Tunguzke som si niečo uvedomil. V Hirošime vybuchla atómová bomba vo výške asi 500 metrov. Stromy pod výbuchom boli holé, ako telegrafné stĺpy, stály na zemi ale nemali jediného konárika ako aj v Tunguzke. Ostatné stromy ďalej od miesta výbuchu, teda nie pod ním, boli poválané a to smerom od výbuchu (korene stromov smerovali k centru výbuchu a kmene od centra...).
V Hirošime, podľa svedkov čo prežili, po výbuchu stúpal veľký čierny dym a vietor ho zavial do veľkej vzdialenosti. Presne ako pri Tunguzke až do Londýna.
Žeby teda predsa jadrový výbuch? V roku 1908? Keď dobre vieme, že prvá jadrová bomba bola zhotovená v roku 1945. Teda sa nemohlo jednať o jadrový výbuch pozemského pôvodu.
Mohol to byť ale aj obyčajný výbuch s podobnými príznakmi, poďme radšej ďalej...

Pred dlhšou dobou som sa na istej stránke dočítal, že bolo nájdené mesto v Indii pod zemou staré vraj 1,5 miliardy rokov, ktoré bolo pravdepodobne zasiahnuté atómovou bombou. Rádioaktivita v kameňoch to jasne potvrdzovala. Objavila sa teória náhodného jadrového výbuchu v prírode. Tento jav má ale pravdepodobnosť asi 0,001 percenta, pretože je takmer nemožné aby sa nejakým spôsobom obohatil urán sám. Preto náhodný výbuch v Tunguzke je nepravdepodobný, keď v oblasti nie sú ani veľké ložiská uránu.

Čo sa týka jadrových zbraní v minulosti. Znie to asi ako z knihy since fiction, ale skutočne existujú záznamy v čínskych spisoch, ktoré hovoria o strašných zbraniach. Tie zabíjali armády hromadne v strašných mukách a pri veľkých svetelných efektoch. Či sa jedná iba o legendy je vo hviezdach...

Podľa Alexandra Kazanceva došlo ku výbuchu kozmickej lode z vesmíru. Hovoril, že nejaká civilizácia z Marsu chcela pristáť so svojou loďou v neobývanej časti Zeme. No pristátie sa nepodarilo a loď explodovala. Dnes vieme, že Mars je neobývaný mimozemskou civilizáciou, a že sa tam nenachádzajú ani tie najprimitívnejšie živočíchy. To ale Kazancev nemohol vedieť v roku 1958, kedy si utvoril túto teóriu.

V Sovietskom zväze vyvolala Kazancova hypotéza veľký zájum a samozrejme mnohé diskusie okolo Tunguzkej záhade. Tak napríklad Felix Ziegel, profesor astronómie a člen Akadémie vied SSSR, vtedy ale mladý vedecký pracovník, napísal v časopise Znanije ? Sila v roku 1959:
„Z hľadiska dnešných znalostí sa Kazancevova hypotéza zdá reálnejšia ako iné. Vysvetluje neexistenciu kráteru, tak ako aj výbuch kozmického telesa nad Zemou.. Občas sa stáva, že nové myšlienky neprichádzajú od vedcov, ale od spisovateľov. Ale neskôr sú pre vedu prospešné.“

V tej dobe v 60tich rokoch 20siatého storočia prichádza k polarizácii ku postoju o Kazancovej teórie. Jedna skupina vedcov, medzi nimi známi profesori Floreňskij a Krynov, sa pridržiavali koncepcie výbuchu kométy, nie jej chvosta. Druhá skupina (mladá generácia vedcov a experti na kozmonautiku) súhlasila s Kazancevom. Istota poslednej skupiny nadobudla väčšiu váhu vtedy, keď prišli ďalšie fakty poukazujúce na zrejme pravdivú Kazancovu teóriu. Neskoršie výpravy do Tunguzky priniesli fantastické objavy, ktoré ale bohužiaľ, a to mnohé, ostali v utajení ruských vedcov. Taktiež v tej dobe došlo ku objavom v Tunguzke, ktoré mnohé vyvracali dosavadné teórie hlavne z fyziky a astronómi

Kazancova teória mala dva hlavné charaktery. Za prvé došlo naisto k jadrovému výbuchu a za druhé, sa jednalo o kozmickú loď mimozemského inteligentného pôvodu.

Pokúsme sa povedať nejaké fakty a informácie z výskumu podopierajúce Kazancovu teóriu o mimozemskom telese v Tunguzske pri Podkamennej.

Atómový výbuch sprevádza veľká teplota, teda vlna veľkého žiarenia o vysokej teplote. Ziegel spočítal, že výbuch v Tajge musel vyvolať vzrast teploty o niekoľko desať tisíc stupňov celzia. Skúmal sa hlavne vzťah medzi vysokou teplotou a vypáleným lesom. (Zničený les som kdesi čítal že bol na ploche 2000 km štvorcových, inde že 3000 km2, niektoré údaje sú nepresné pre neschopnosť vtedajšej techniky na dôkladnejšie zistenia).

Profesor A.V.Zolotov, vedúci jednej expedície, uviedol, že stromy na mieste zhoreli buď úplne alebo vôbec nie. Sú ale prípady, že niektoré pne stromov, na fest zhorené, mali konáre s listami absolútne nedotknuté plameňmi. To jasne potvrdzuje, že sa nejednalo o plameň, či požiar aký v lesoch poznáme. Oheň vznikol iba v miestach, kde riedke vetve a listy nechránili dostatočne stromy pred prenikavým žiarením. Profesor Floreňskij priznáva, že požiar vznikol na niekoľkých miestach súčasne.
Zolotovovy a Floreňského výpravy potvrdili, že výbuch musel nastať vo výške 3 až 5 kilometrov. Čo úplne vylučuje pád meteoritu a čiastočne aj explóziu kométy.
Nebol záznam od miestnych ľudí žeby videli hríb ako po výbuchu atómovej bomby. Povedali síce, že videli veľký stĺp dymu o výške 15-20 km (v Hirošime to bolo 12-15 km), no na druhej strane, v tej dobe, u takých „sedliakov“ možno ťažko očakávať presne definovaný stĺp dymu, navyše keď boli ďaleko od epicentra výbuchu.
Okrem toho boli na celom svete zaznamenávané seizmické otrasy ako pri atómovom výbuchu. (Pri zemetrasení normálom, som zistil, že prístroje zaznamenávajú aj pred-otrasi, a po-otrasi, teda seizmograf ukazuje celú radu malých výkyvov pred a po veľkom zemetrasení. No u atómovom výbuchu nie sú takéto pred- a po-otrasi, proste otrasy sú okamžité a to iba silné, tak ako tmu bolo pri Tunguzke).
Čo sa týka jadrového výbuchu v oblasti a následný jeho vplyv na faunu a okolie prírody, sú Hirošima a Tungzka nápadne podobné. Aj v Tunguzke, ako aj v Hirošime, sa u zvierat objavili fľaky, škvrny na koži, akési vredy, (puchíře) z ožiarenia. Mnohé rastliny, stromy, kríky vykazovali v Tunguzke genetické zmeny, ktoré sa preukazovali hlavne zrýchleným rastom a vytvorením podivných rastlín „neznámeho pôvodu“, presne tak ako v Hirošime., alebo ako aj v Černobyle, kde našli ryby s nohami.
Letokruhy stromov v Tajge mali pred výbuchom šírku asi 2-4 milimetre, po výbuchu 5-10 mm, čo je jasne dôkaz zrýchlenia rastu po výbuchu. Stromy ktoré prežili explóziu mali 4 krát väčší obvod a boli 3-4krát vyššie.
Plechanov zistil, že v centru územia katastrofy je rádioaktivita 1,5krát väčšia ako vo vzdialenosti 50 km od epicentra, obzvlášť v letokruhoch z roku 1908 (rok výbuchu).Tieto fakty ako aj mnoho iných poukazujú na jadrový výbuch v tajge a vyvracajú teóriu o dopade meteoritu či kométy.
V tajge bolo zničených 3100 km2 (kilometrov štvorcových), v Hirošime 46 km2, usúdilo sa preto, že výbuch v Tajge bol 1500krát silnejší ako v Hirošime. Potrvdil to aj chemik, nositeľ nobelovej ceny William F. Libby.
Pri výbuchu u Alamogordo (testy) sa našli v kráteru malé kúsky sklenej hmoty, podobnej zelenej keramike. Sklo dostalo názov TRINIT, od krycieho názvu označujúceho Alamogordský pokus. Presne také isté kúsočky sa našli v Tajge v hojnom množstve.

Niektorí svedkovia hovorili o tom, že záhadné namodralé teleso v podobe trubky išlo na severovýchod. Iní ale vraveli, z inej oblasti, že teleso išlo na severozápad. Ak sa teda pohybovalo čiastočne aj horizontálne, mohlo veľa ľudí povedať že teleso padá kolmo k zemi ak sa díva priamo na rovinu pádu tohto objektu (teda akoby sme sa dívali spredu na širokú dosku, ale videli by sme iba pásik dreva, pričom táto doska opisuje krivku pádu telesa. Inak povedané z daného uhľa pohľadu máme pocit že teleso padá iba kolmo dole.) A sú dokonca takí svedkovia, čo vraveli, že nejaký čas išlo teleso na severovýchod a potom už na severozápad. Zmenu pohybu potvrdili mnohí svedkovia. To ale znamená, že sa už vôbec nemohlo jednať o umelé teleso, teda také , ktoré vytvorila príroda. Muselo to byť teleso kontrolované inteligenciou. Pretože neexistuje záznam, ani pozorovacie skúsenosti o samo od seba zmene dráhy letu či už prírodného (pozemského) alebo kozmického telesa.

Treba ešte podotknúť, že sa našli kúsky kovu mimozemského pôvodu a nijako nezapadali do našich poznatkov o kovoch. Vedci vraveli, že tieto kúsky sú veľmi podobné kovom, ktoré obaľujú palivo v našich kozmických lodiach.
Pri vlete kozmických lodí do našej atmosféry musia zasiahnúť koridor o veľkosti 60 kilometrov. „Je to akoby ste chceli trafiť na väčšiu vzdialenosť vlas žiletkou“ povedal na prirovnanie americký astronaut Collinse. Pri malom uhle pri vstupe do atmosféry sa loď odrazí, pri veľkom, zhorí na popol. Do tejto oblasti je veľmi ťažké sa trafiť. Ľudia hovorili, že teleso bolo vidno asi vo výške 130 km (zhruba, nepresné odhady...), no kdesi v tejto výške sa nachádza koridor, kde pri vstupe lode, začne táto loď horieť trením sa o atmosféru. O nejaký čas bolo v tajge odhalená zvýšená prítomnosť cínu, brómu, sodíka, draslíka, železa, olova a iných prvkov, čo sú zcela netypické napr pre kométy a zcela typické pre umelé kozmické lode.

Všetko poukazuje na fakt, že sa naisto nemohlo jednať o meteorit či kométu, ako často sme svedkami pri diskusií ľudí aj v televízore. Títo ľudia hovoria o Tunguzske s nepresnosťami práve preto, že nepoznajú isté fakty. A to je, si myslím, veľká chyba človeka pri premýšľaní.
Vieme málo faktov a tvárime sa akoby sme vedeli už všetko.

Istý novinár: „Ste si istý, že tunguzské teleso bolo umelého, teda nie prírodného pôvodu?“

Profesor Ziegel: „Áno, som o tom presvedčený. Držím sa tejto hypotézy už 32 rokov a s uspokojením môžem konštatovať, že čím viacej sa toho o tunguzkej katastrofe dozvedáme, tým viacej nachádzame dôkazov pre to, že objekt, ktorý v roku 1908 vybuchol nad tajgou, bol sondou z inej planéty. Teda, že sa jednalo o teleso mimozemského pôvodu“.