Ak hovoríme o pojme večný život, museli sme potom jestvovať i pred pozemským narodením ? áno, alebo nie? Prečo nás Stvoriteľ nestvoril dokonalých? Ak však je človek taký, aký je, prečo ho potom Tvorca trestá? Prečo musia ľudia prejsť akousi veľkou skúškou, nazvanou posledný súd, ktorá ich rozdelí na spôsobilých a nespôsobilých žiť ďalej vo stvorení? A ako zistím, že to, čo mi odpoviete je naozaj pravda a nie iba vaše vlastné myšlienky?

Pojem večnosť v súvislosti s ľudskou dušou, alebo lepšie povedané s ľudským duchom, sa nevzťahuje iba na obdobie po pozemskej smrti, ale ako správne usudzujete, celkom logicky aj na obdobie pred našim hmotným zrodením.

Pred týmto pozemským zrodením však išlo o nevedomý duchovný zárodok, ktorý vo večnej duchovnej ríši prejavil túžbu po seba uvedomení. Túžbu po nadobudnutí plnej duchovnej zrelosti, ktorá by mu umožnila žiť vo večnej duchovnej ríši ako zrelej, samostatnej a svojich práv a povinností si plne vedomej, večnej duchovnej bytosti.

Aby teda nevedomý duchovný zárodok mohol uskutočniť toto svoje prianie, bolo mu umožnené zostúpiť dolu, do hmotnosti. Práve hmotnosť má byť totiž pre neho školou života a miestom jeho postupného dozrievania, kde sa má všetkému naučiť.

A tak sa teda, na vlastné prianie, rodí nevedomý ľudský duchovný zárodok v hmotnom tele, v ktorom začína postupne zbierať rôzne prežitia, poznatky a skúsenosti.

Zmienená škola života však nie je obmedzená iba na jeden jediný pozemský život. Je to naozaj ako v škole, ktorej jednotlivé ročníky predstavujú naše jednotlivé pozemské inkarnácie. Vždy znovu a znovu sa opätovne vraciame na zem, aby sa spočiatku nevedomý duchovný zárodok mohol čoraz viacej rozvíjať a postupne dozrievať v dokonalú, zrelú duchovnú bytosť.

Samotná výučba ducha v škole života spočíva v prežívaní dôsledkov vlastných rozhodnutí. Prostredníctvom Zákona spätného účinku sa totiž každému človeku neomylne vracia naspäť presne to, čo myslel, cítil, hovoril a konal, nech už to bolo dobré, alebo zlé.

Dobro a zlo, ktoré nás dennodenne stretá teda nie je odmenou, ani trestom Stvoriteľa. Sú to iba dôsledky nášho vlastného jednania, ktoré sa k nám vracajú prostredníctvom chladnej a spravodlivej vecnosti spomínaného Zákona zvratného pôsobenia.

No a pomocou prežívania dobra a zla, ako zákonitých dôsledkov nášho vlastného jednania, sa má človek na „vlastnej koži“ naučiť, čo je správne a čo nie. To znamená, že ak chce, aby ho stretalo iba dobro, musí i on sám iba dobro vytvárať.

Zlaté pravidlo, ktoré ľuďom zanechal Kristus znie: „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“. Prečo? Lebo všetko, čo urobíme iným, sa aj tak nakoniec, prostredníctvom Zákona spätného účinku, vráti ku nám samotným!

No a ako každá škola, tak i škola života má svoj koniec. V prípade ľudského ducha, ponoreného do hmoty je to čas trvania hmotnosti, ktorá nie je večná a preto podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku.

To teda znamená, že človek, ktorý nestihne včas dokončiť svoj duchovný vývoj, dozrieť v plne seba uvedomelú bytosť a tak splniť predpoklady pre vstup do duchovnej ríše, toho nedostatočne vyvinutá osobnosť bude strhnutá do rozkladného procesu spolu so všetkým hmotným. V ňom bude potom zničené jeho, mnohými pozemskými životmi nadobudnuté, ale ešte nezrelé a nedostatočné seba uvedomenie. Nakoniec, po veľkom utrpení, z neho zostane opäť iba nevedomý duchovný zárodok, ktorý, ako niečo večné, nemôže byť zničený spolu s hmotou. Tento zárodok vystúpi teda naspäť do duchovnej ríše, aby zase niekedy, vo veľmi ďalekej budúcnosti, zahájil ďalšiu, snáď už úspešnejšiu cestu za dosiahnutím zrelosti a plného seba uvedomenia.

No a spomínaný, posledný súd, je presne stanovená časová hranica, na ktorej budú oddelení dozrievajúci ľudskí duchovia od nezrelých, alebo inak povedané tí, ktorí sú schopní ďalšieho duchovného rastu a vzdelávania až k plnej zrelosti a tí, ktorí v tomto smere výrazne zaostali. Viď podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách.

Prečo nebol ľudský duch stvorený dokonalý? Nie je to celkom pravda. Ľudský duch má v sebe skrytý potenciál, stať sa dokonalým. Tento predpoklad tkvie v každom nevedomom duchovnom zárodku a našou povinnosťou je naplno ho rozvinúť. Náš život má byť cestou, smerujúcou od nevedomého k vedomému a od predpokladu k dokonalosti k jej plnému rozvinutiu.

Spomínaný potenciál stať sa dokonalým je teda v každom z nás. Je to akési podvedomé tušenie cieľa, ku ktorému máme vo svojom živote kráčať. Spojenie s našim duchom zabezpečuje náš cit. Cit je totiž rečou ducha! Ak teda bude človek načúvať svojmu citu a nechá sa ním viesť, bude nevyhnutne kráčať len a len cestou dobra a tým i veľmi rýchlo dozrievať k požadovanej dokonalosti.

No a jedine v spolupráci s vlastným citom, prostredníctvom hlbokého precítenia všetkého, s čím sa v živote stretávame, teda aj toho textu, je možné rozpoznať, či to, čo prezentujem, sú iba moje vlastné myšlienky, alebo je to naozaj pravda.

Milan Šupa

Spolupracovník časopisu „Prebúdzajúce sa Slovensko“

Vydáno: 19. 09. 2008

Přečetlo: 1774 čtenářů

Zdroj: http://www.pre-slovensko.sk

Autor (vložil): M Šupa

Zpět na články..

Komentáře k článku...