Články

http://www.knihy.own.cz/Eby.pdf

Ešte na doplnenie k tvojmu príspevku. Podľa môjho názoru sa materializmus a existencia posmrtného života nevylučujú. Duša môže byť nejakou formou energie. Na otázku, prečo som otca cítil – nemusel som cítiť jeho pach nosom, mohlo to byť pôsobenie energie na mozog, na čuchové centrum. Netvrdím, že toto, čo píšem je veda!! V žiadnom prípade. Sú to len moje názory, môj laický pokus o vysvetlenie.

Celý príbeh si prečítaj aktivovaním odkazu: http://www.neuveritelne.szm.sk/rozlucky/rozluckysubory3/otcova_rozlucka.htm. S pozdravom lup.

čo sa týka nalepenia zápachu som tvoj komentár zle pochopil. Za to sa ti vrúcne ospravedlňujem a teda môj komentár má zmysluplnosť od vety "Stále nechápem tým spôsobom,...". To pred tým prosím neber na vedomie...

nevyvrátiteľný dôkaz. Mohol to byť jeho puch, ktorý sa troška na teba prilepil, keď si bol v jeho blízkosti. Necítil si ho počas prítomnosti u otca. No keď si vyšiel na čerstvý vzduch a ovial ťa svieži vánok a potom ti opäť prišiel pach do nosa, ktorý bol povedzme v tvojom tričku, zdalo sa ti, že je to niečo nadprirodzené. Na druhý deň si to samozrejme necítil ani nikdy neskôr, pretože sa tie šaty už vyvetrali. Uznávam, že môže byť toto čo hovorím, vyslovene iba špekulácia. No možné by to mohlo byť, alebo predsa nie? Stále nechápem tým spôsobom, akým o sebe zosnulý dávajú vedieť. Napríklad ten pach. Čo má duša, ktorá už opustila telo spoločné s pachom, ktoré vydáva jej bývalé telo? Nieje to troška podivné? Nepravdepodobné? Keby som chcel dať o sebe vedieť, dal by som predsa iné, lepšie, výstižnejšie znamenie ako nejaký zápach. Je predsa veľa spôsobov, prečo práve vôňa mŕtveho tela? Odpusť za asi trocha hrubé slová, no jemnejšie som to nevedel... A je tu ešte jedna otázka. Ak bude duch mŕtveho žiť aj po smrti tela, prečo o sebe dáva vôbec vedieť? Aký to má zmysel? Nieje to zbytočné? Predsa tomu, komu to znamenie dáva, sa s ním jedného dňa tak isto stretne. Načo to potom? Ja osobne pripúšťam skutočnosť, že asi existuje život po smrti. No nemôžem tomu stále veriť na 100 percent. Niečo, akoby nejaký vnútorný hlas z hĺbky duše mi stále napovedá, aby som ďalej rozmýšľal vyslovene materialisticky. Zároveň si však uvedomujem, že som omylný a do istej miery aj hlúpy. Áno, hlúpy, pretože nechápem, neviem o svete toho dosť, aby som už nemusel nad niečim uvažovať. Tak isto pripúšťam, že sa môžeme o posmrtnom živote závažne mýliť a možno žiaden naozaj nieje. Zároveň si myslím, že sa mýlim aj v tomto :D a pevne dúfam, že posmrtný život predsa len existuje.

O tom, že existuje aj iná než hmotná existencia života, som presvedčený. Čo ma k tomuto presvedčeniu vedie? Pred rokom mi zomrel otec. Pri jeho zomieraní som sedel vedľa neho a držal ho za ruku. Po jeho úmrtí som išiel naprieč Bratislavou v popoludňajšej dopravnej špičke. Chvíľu po odjazde od nemocnice – asi po kilometri - som odrazu zacítil pach jeho tela, ktorý ma sprevádzal cez celú Bratislavu. Po výjazde z mesta sa pach stratil. Cítila ho aj mamička sediaca vedľa mňa. Večer aj nasledujúce ráno som pach otcovho tela opäť cítil. Niekto môže namietať, že je to iba mystifikácia, že sa mi to len zdalo, keď som na neho intenzívne myslel. V nasledujúcich dňoch som tiež na neho myslel, ale už som pach otcovho tela nezacítil - dodnes. Ďalší argument: mamička videla ísť ráno do služby kolegyňu v čase, keď práve zomierala v nemocnici. O jej hospitalizácii a zdravotnom stave nemala ani potuchy. Príbehov, kedy ľudí navštívili – nie vo sne, ale skutočne – je naozaj veľké množstvo. Opäť niekto môže namietať: výplod mozgu. Súhlasím potiaľ, kým sa stretne so zosnulým len jedna osoba. Čo stretnutia viacerých osôb alebo detí, ktoré nemajú predsudky? Ako vysvetlíme, že existujú stretnutia so zosnulými, ktorých svedkovia majú pri sebe zviera (pes, mačka, kôň). A to zviera na mŕtveho reaguje! Aj to je výplod mozgu zvieraťa? Na tejto stránke je predsa rubrika o kontakte so zomretými s vyše stovkou príbehov. Prečo tu nehľadať spoločné znaky stretnutí a urobiť si obraz o (ne)existencii onoho sveta?

je to velmi jednoduché. Fyzické tělo umírá, zůstává psychické tělo /astrální/ a duchovní tělo. Do jaké míry každý z nás zná svá těla , do té míry bude též znát také svůj posmrtný život, který není založen na hmotě ve které žijeme ale na jemnějších energiích.Poznáním svého života, poznáváme i tu druhou stranu, která se se životem prolíná.

copak asi bude po smrti? Tohle totiž nejsou zážitky posmrtné, jen NDE... ;-)

Tvůj myšlenkový postup je sice vesměs správný, ale tak jako všechny podobného rázu i on ignoruje veškeré fenomény a důkazy (ano důkazy)o existenci nadpřirozena...samozřejmě lze polemizovat, kolik je toho smyšleného, aby se lidé zviditelnili(bohužel...), ale toto nelze ignorovat...to jen tak na okraj...ať máš nad čím uvažovat:)

veľmi rád by som poskytol zopár mojich myšlienok, nad ktorými som hútal nejedenkrát. Uvedomme si jeden fakt... Je nesmierne dôležitý, preto čítajte teraz pozorne. Najpozornejšie, ako ste doteraz pri otázke posmrtného života vôbec čítali. Jeho pochopenie by nám mohlo hodne pomôcť pri ďaľšom uvažovaní o posmrtnom živote a podobných veciach. Budem teraz hovoriť iba o sebe, ale každý z vás si tieto vety môže s ľahkosťou preformovať na svoju osobu. Takže úplne od začiatku. Som človek. :D troška divný začiatok, neskôr pochopíte... Teda som človek. Mojou prvoradou prioritou je žiť. Dýchať, jesť, oddychovať, spať, hýbať sa. Ako povedal istý spisovateľ: "Hýbať sa aby som mohol žrať, a žrať aby som sa mohol hýbať". Ako človek musím byť prirodzene do určitej miery (a tá miera nebýva vždy zrovna nejaká malá) sebec - egoista. Sebec som už len preto, že JA chjcem žiť. Ja chcem dýchať a hýbať sa. Chcem mať peniaze, chcem aby som mal priateľov (aby som JA nebol sám). Chcem jesť, chcem spať, chcem rodinu, majetok, školu, chcem pracovať. NEchcem aby moje telo bolo ničené, zraňované, udierané, poškodzované. Chcem aby bolo pekné, aby sa iným páčilo. CHcem aby o mne ľudia hovorili v dobrom, aby som mal priateľov. Chcem aby môj život bol čo najdlhší, chcem zažívať pekné chvíle pokým žijem, chcem stretávať zaujímavých ľudí, vidieť krásnu prírodu a chcem aby som zažil čo najmenej zlých udalostí či príhod. Toto všetko je vo mne. Drieme, občas sa prebudí, uvažuje otom môj rozum. Ale najviac čo chcem JE, aby to bolo navždy. Aby som nikdy neumrel, aby som nič ztoho nestratil. Preto aj keď nerozumom, ale predsa, začínam uvažovať o posmrtnom živote, o možnosti zachovať si pre seba výhody naveky. O možnosti že JA, si budem žiť takto VEČNE. Nechcem byť krutý, ale otázkou o posmrtnom živote sa zaoberáme možno práve preto, že sme EGOISTI. A to všetci. Chceme žiť večne, chceme byť chamtivý a užívať si naveky. Preto si vymýšľame, namýšľame bohov. Robíme si mýty, legendy a premýšľame nad nemožnými vecami iba preto, aby sme upokojili svoje JA myšlienkou o nekonečnosti nášho vedomia. Tak skazeného vedomia, sebeckého, pyšného, namysleného. A to všetko až do takej miery, že to samo vedomie nechce pripustiť, nemôže, jeho vlastný zánik a vôbec možnosť, že to všetko, všetká tá pýcha bola nanič. Nemôže pripustiť, že by sa v prach obrátil a príroda si vzala späť to čo jej patrí. Vzala by si späť látky, ktoré mozgu a na možnosť existencie mysle vôbec poskytla. Vždy budeme uvažovať nad posmrtným životom, nezávisle či nejaký bude existovať. Aj keby sme si boli istý, že nijaký nieje a že naveky naša myseľ zanikne, až tak, že si nebude ani uvedomovať svoj zánik, aj tak budeme rozjímať otom, či predsa nieje niečo, čo nám zachráni existenciu našej "pýchy". Každý uvažuje a premýšľa, VERÍÍÍ, že jeho duša bude žiť aj po smrti. ALe keď sa naskytne možnosť jeho ukončenia života, tento samí veriaci v nesmrteľnosť duše, bojuje, bije, mláti a kričí "chcem žiť, nechcem umrieť". Odrazu zabudne na svoju vieru, že on nemôže umrieť, pretože má nesmrteľnú dušu. Odrazu si nieje istý, nevie naisto či niečo také po smrti je. Je si istý iba životom, ktorý je tu a teraz a preto o svoj život bojuje. TO ale nekričí jeho rozum, ale jeho život, ktorý je v ňom. To kričí jeho vedomie, ktoré sa bojí zániku. To kričí jeho pýcha, jeho sebectvo, jeho chuť ŽIŤ. Preto vás žiadam, aby sme uvažovali o posmrtnom živote veľmi opatrne a uvedomili si vôbec, kto chce ten posmrtný život. Či dobrá stránka našej duše, alebo naša pýcha, sebectvo, naše uvedomenie a chcenie žiť, žrať a hýbať sa naveky.

Nebe je jinde Peklo je na zemi. Kde jinde je to, co zde. Kde jinde se páchají tyto zvěrstva? Pouze na zemi. A i zde je peklo. Těm, kteří jdou do pekla je souzeno na rodit se znovu na zemi a těm, kteří se mají dostat do nebe, dostanou se tam? A nebo mají nějaké výhody co se týče duše?